FOTO – ARCHÍV
Veky patrilo pranie k namáhavým a zdĺhavým domácim prácam. Technika prania, ktorú používali Egypťania aj starovekí Rimania, rovnako ako ľudia v stredoveku, sa volala „šliapanie bielizne“, keď sa po znečistenej bielizni šliapalo naboso vo veľkej kadi. Bola to veľmi namáhavá práca, ktorú zvyčajne robili muži.
Z 10. storočia nášho letopočtu je známa tzv. „trepačka“, ktorá sa v niektorých oblastiach používala na vyklepanie nečistôt z bielizne. Mala tvar hrubej dosky s rukoväťou. Od stredoveku bola tiež veľmi populárnou pomôckou na pranie zvlnená doska, u nás nazývaná rumpľa. Tú občas starší ľudia na vidieku používajú aj dnes.
Ako prací prostriedok sa používala zmes vody a piesku, do ktorej sa neskôr pridával ešte aj odstáty moč. Pôvodne sa mydlo vyrábalo zo zmesi tuku a popola s prímesou kriedy, ale aj rastliny, ako napríklad mydlový koreň Saponaria.
Mechanickí pomocníci pri praní
Mechanizácia prania podstatne zmenila charakter domácich prác. Prvé mechanické práčky boli vynájdené koncom 18. storočia. Ale prvé modely boli extrémne náročné na ovládanie. Boli vybavené piestami, kladivami a pohyblivými platňami a pre zložitosť aj málo efektívne, neboli prispôsobené na domáce použitie. Ručne ovládané spotrebiče boli upravené na elektrický pohon okolo roku 1910.
Uľahčiť si ručné pranie sa dalo len vo veľkých práčovniach, kde boli objemné práčky. Tieto stroje premenili svojimi ozubenými kolesami a hnacími remeňmi práčovňu na praciu továreň. Ale stále bolo najbežnejším spôsobom čistenia bielizne ručné pranie v domácnosti. Deň prania bol stále strašiakom.
Najhorší zo všetkých bol „deň prania“
Vyprať všetku špinavú bielizeň v domácnosti zahŕňalo toľko rozličných úkonov, že vo väčšine rodín na to bol vyhradený jeden deň v týždni, ktorý nazývali „deň prania“. Večer pred týmto veľkým dňom sa znečistená bielizeň odniesla do práčovne, kde sa dala odmočiť. Niektoré rodiny si dovolili luxus, že si najali ženu – práčku, ktorá všetko drhnutie, plákanie, žmýkanie, vešanie urobila za nich. Avšak vo väčšine domácností, ktoré si prali svojpomocne, na ostatné domáce práce v tento deň neostával čas.
Koniec strašiaka – prania
Roku 1951 uviedla spoločnosť AEG na trh prevratnú novinku – prvú práčku pre domácnosť. Namáhavé dni prania v práčovniach plných pary postupne ľuďom prestávali znepríjemňovať život. Vďaka práčkam sa pranie mohlo premiestniť do súkromia domácností „ľahko, rýchlo a šetrne“, tak to sľubovala reklama.
Pred 50 rokmi to bola skoro revolúcia: nájomcovia domov protestovali proti používaniu práčok v bytoch. Ani to však nezabránilo ich rýchlemu rozmachu.
Nová práčka Lavamat sa stala senzáciou. Bola prevratná svojou inováciou v spôsobe prania. Klasickú praciu vaňu, ktorá sa dovtedy v práčkach používala, vystriedal bubon. To umožnilo prať, plákať a žmýkať bez toho, aby bolo treba vyprázdniť a naplniť práčku pri každom úkone.
Práčka pre každú domácnosť
Plnoautomatická práčka prvej generácie stála štyri priemerné mesačné platy aj v bohatšom Nemecku. Až možnosť získať ju na splátky uľahčilo mnohým rozhodnutie kúpiť si tohto domáceho pomocníka. S nárastom masovej produkcie začali ceny klesať a práčky sa stali štandardným vybavením domácností.
„Ropná kríza“ v roku 1973 prvýkrát poukázala v priemyselných krajinách na problém s energiami a surovinami. V domácnostiach sa neustále zvyšovala spotreba vody a energie, a voda bola znečistená čistiacimi prostriedkami. Odvtedy nastal trend znižovania hluku, spotreby energie, vody, šetrnejšieho zaobchádzania s rozličnými druhmi bielizne, zjednodušovaním ovládania, rozširovaním pracích a odstreďovacích možností. Inteligentné práčky súčasnosti samy vyhodnotia a určia optimálny program, ktorý znižuje aj citlivosť niektorých ľudí na čerstvo vypranú bielizeň.
Jediné, čo tieto práčky nedokážu, je vyžehliť, poskladať a uložiť vypranú bielizeň do skrine. Ale to je možno hudba začínajúceho sa tisícročia.
(ľš)
