Ľudia nevedia rozoznať kašeľ chorých a zdravých, iba sluch nestačí

Stojíte v obchode pri regáli a z vedľajšej uličky sa ozve nepekné zakašľanie. Znechutene odkráčate iným smerom. Nemienite sa predsa nakaziť.

Preventívny odstup určite nie je na škodu, no zrejme ste riziko neodhadli správne.

Štúdia v časopise Proceedings of the Royal Society B totiž naznačuje, že ľudia sú pri rozoznávaní kašľu vyvolaného infekciou a nevinného zakašľania asi takí úspešní, ako keby si hádzali mincou a vsadili na náhodu.

Znechutenie ako forma obrany

Aj počas pandémie Covid-19 sa ukázalo, ako veľmi dokážu choroboplodné zárodky ovplyvniť správanie ľudí.

„Mnoho organizmov, vrátane ľudí, si vyvinulo profylaktické správanie, aby sa chránili pred patogénmi, ktoré spôsobujú infekciu,“ píšu autori v štúdii.

Súvisiaci článok Suchý alebo hlienovitý. Čo hovorí kašeľ o vašom zdravotnom stave? Čítajte 

Napríklad zrak a čuch dokážu sprostredkovať informácie, ktorá vyvolajú znechutenie. Vďaka tejto reakcii sa človek intuitívne vyhýba častým zdrojom infekcií, ako sú napríklad výkaly, zdochliny zvierat, hnis alebo pokazené potraviny.

Existujú tiež dôkazy o tom, ľudia dokážu druhým vyčítať z čŕt tváre infekciu už pár hodín po tom, čo ochorejú. Zaujímavý bol aj experiment, v ktorom bol telesný pach mužov s kvapavkou ohodnotený horšie než zdravých dobrovoľníkov.

Niektorí jedinci dokonca vedia z telesného pachu vyčítať aj neprenosné ochorenia, napríklad Parkinsonovu chorobu.

Vedci však stále nemajú ucelenú predstavu o tom, akými mechanizmami človek vyhodnocuje hroziace riziko nákazy. V novom výskume sa preto zamerali na ďalší zo zmyslov, na sluch.

Verili si, no neboli úspešní

Sociálny psychológ Nick Michalak so svojím tímom testoval, ako presne vedie dobrovoľníci odhadnúť, či kašeľ alebo kýchnutie patrí človeku s infekciou.

Viac než 200 dobrovoľníkov počúvalo zvukové stopy patriace jednoznačne zdravým a chorým ľuďom.

Výskumníci zozbierali nahrávky z videoplatformy YouTube a účastníci pokusu mali bez pomoci obrazu rozhodnúť, či je človek na zázname zdravý alebo chorý. Zároveň mali vyjadriť mieru znechutenia, ktoré v nich zvuk vyvolal.

Účastníci boli presvedčení, že im zadanie nebude robiť problémy a že sa im podarí bez problémov odhaliť zvuky chorého človeka. Mýlili sa.

Ich úspešnosť bola na úrovni náhody, pokojne sa mohli namiesto sluchu spoľahnúť na hádzanie mincou.

Kašeľ a kýchanie vyvolané infekčnou chorobou sa im často zamieňalo so zvukmi toho, ako si človek spriechodňuje dýchacie cesty alebo sa trebárs snaží zastaviť šteklenie v krku či iné podráždenie.

„Možno sú kašeľ a kýchanie také silné a konzistentné fyziologické reflexy, že akékoľvek sú ich príčiny, infekčné alebo nie, výsledkom budú veľmi podobné zvuky,“ uvažujú výskumníci.

Ak nabudúce budete uvažovať, či ste v spoločnosti infekčného človeka, okrem sluchu sa radšej spoľahnite radšej na zrak.