Krátko po tom, čo Constantine Sedikides nastúpil na univerzitu v Southamptone stretol sa na obede so svojím kolegom z psychologického oddelenia.

Opísal mu neobvyklé príznaky, ktoré prežíval. Chýbalo mu zázemie, ktoré si vytvoril na predchádzajúcej univerzite, cnelo sa mu za starými priateľmi i sladkou vôňou jesene, ktorú tak rád cítil vo vzduchu.
Jeho kolega, klinický psychológ, mu okamžite stanovil diagnózu. Sedikides musí trpieť istou formou depresie. Prečo by inak žil v minulosti?
Porucha švajčiarskych žoldnierov
Nostalgia bola považovaná za mozgovú poruchu už od doby, keď tento termín prvýkrát v roku 1688 použil vtedy ešte švajčiarsky študent medicíny Johannes Hofer.
Duševné a fyzické bolesti, ktoré spozoroval u švajčiarskych žoldnierov, prisudzoval ich silnej túžbe vrátiť sa z ďalekej cudziny domov.
Ich stavy sprevádzané úzkosťami, záchvatmi plaču, nepravidelným srdcovým rytmom, nespavosťou, stratou chuti do jedla či dusivými pocitmi, diagnostikoval ako "nostos", čo v gréčtine znamená "návrat domov" a "algos" čiže "bolesť".
“Nostalgia vo mne vyvolala pocit, že môj život má korene a kontinuitu. Dalo mi to dobrý pocit zo seba a z mojich vzťahov.
„
Nostalgiu označil za neurologické ochorenie s démonickou príčinou, kvôli ich posadnutosti domovom.
Vojenskí lekári zas špekulovali, či za týmito problémami nemôže byť neutíchajúce rachotenie kravských zvoncov v Alpách, ktoré žoldnierom ešte pred odchodom poškodili ušné bubienky a mozog, čím u nich vyvolali tieto nebezpečné príznaky.
Preto niet divu, že liečenie nostalgie v jej počiatkoch zahŕňalo použitie pijavíc, hypnózy či ópia.
Avšak Sedikides sa nechcel vrátiť späť, dokonca netúžil ani po návrate domov do rodného Grécka a svojho spoločníka na obede presviedčal, že ho nič nebolí.