„Môj otec má osemdesiatštyri rokov, mama je o osem rokov mladšia. Ani nie pred dekádou otec ešte aktívne chodieval na turistiku, teraz sa pohybuje zhrbený slimačím tempom pre intenzívnu bolesť chrbtice. Rodičia zomrú. Možno nie tento rok, možno nie ten ďalší, ale blíži sa to,“ píše pre Washington Post publicista a terapeut Jay Deitcher.
Aj keď oni možno svoju situáciu už dávno prijali, on ešte nie. Nikdy predtým ho tak veľmi neznepokojovalo ich starnutie, ako keď vypukla pandémia a smrť zrazu bola oveľa hmatateľnejšia.
Dula pre umierajúcich: Smrť môže byť znesiteľná, dokonca dobrá Čítajte Aj Dietcher, tak ako mnoho ďalších ľudí, mal v pandemickej dobe, ktorá automaticky začala spúšťať rôzne reakcie strachu s prirodzenou formou smútku, ktorá sa objavuje ešte pred stratou milovanej osoby.
Mnohí z nás tento smútok zažili bez toho, aby si uvedomili, že preň existuje aj označenie. Je to predvídavý (resp. anticipačný) smútok.
Je veľmi dôležité dovoliť si smútiť
Aj keď o smútku uvažujeme ako o niečom, čo nastane až po smrti, často sa začína dlho pred jej príchodom.
Môže sa začať hneď, ako si uvedomíme, že smrť je pravdepodobná. Akonáhle je smrť na obzore, hoci len ako možnosť, je prirodzené, že začneme smútiť, hoci to nemusíme dávať nikomu najavo.
