Ak sa chovateľ rozhodne produkovať vlastné šteňatá, začína zakladať rod. U nás sa meno každého šteňaťa z prvého vrhu začína písmenom A, v druhom vrhu písmenom B, v treťom C a pokračuje sa ďalej podľa abecedy. V niektorých krajinách to môže byť aj inak – napríklad v Belgicku sa k príslušnému roku viaže vždy jedno písmeno z abecedy, rovnakým písmenom sa preto začínajú mená šteniat narodených počas jedného roka.
„Pred rokom 1989, keď kynológia patrila ešte pod Zväzarm, počet šteniat rástol priamo úmerne počtu zložených skúšok a dosiahnutých výsledkov ich rodičov. V našej chovateľskej stanici pre rotvajlerov bol povolený počet šesť šteniat,“ hovorí podpredsedníčka klubu rotvajlerov a prezidentka MKK Canis Zuzana Mravíková. Dnes môže dostať preukaz pôvodu každé šteňa bez ohľadu na početnosť vrhu. Je na svedomí chovateľa, ako so šteňatami naloží. Jediným obmedzením môže byť činnosť poradcu chovu, ktorý v kritickej situácii obmedzuje počet šteniat a v extrémnych prípadoch môže chov úplne zakázať.
Pri nadpočetnom vrhu stoja však chovatelia stále pred rovnakou otázkou – utratiť mláďa alebo nie. Ak áno, ktoré, a kde je záruka, že tie „vyvolené“ sa budú mať lepšie, alebo že budú dokonalejšie.
Pri utratení takzvaných slabších jedincov chovateľ možno ušetrí svoj čas a sily sučky-rodičky, no na druhej strane sa môže stať, že nevie odsledovať zdravotné zaťaženie vrhu. Jednoducho nezistí, čo sa mu vo vrhu vydarilo viac a čo menej: ako vyšli šteňaťu zuby, aký má predhryz, skus, ako sa vyvinuli bedrové kĺby či semenníky.
Všetko závisí od konkrétneho chovateľa. Ak napríklad sučka vrhne dvanásť šteniat a chovateľ vopred vie, že sučky sa mu budú zle predávať, môže si nechať len jednu a ostatné dá utratiť. Nikdy však nebude mať záruku, do akej miery sú pozostalé šteňatá vhodným alebo nevhodným „genetickým materiálom“.
(ea)
