V roku 1906 na zhromaždení psychiatrov v nemeckom meste Tübingen informoval Alois Alzheimer o zvláštnom prípade. Hlavnú postavu v ňom stvárňovala 50-ročná žena. V jej hlave nastal "zvláštny chorobný proces mozgovej kôry".
Spôsobil, že trpela stratou pamäti, bludmi, halucináciami, zmätenosťou, ale aj agresivitou. Všetky tieto príznaky sa zhoršovali, až kým o päť rokov nezomrela.
Počas pitvy si Alzheimer všimol, že má v mozgu výrazné plaky, ktoré tvorili zhluky beta-amyloidových proteínov. Práve tie ešte dnes vedci považujú za hlavnú príčinu choroby, ktorú pomenovali po nemeckom lekárovi - Alzheimerovi.
V poslednom čase však odborníci upozorňujú, že táto teória má dva veľké problémy.
V prvom rade nevysvetľuje, prečo majú v mozgu plaky aj pacienti, ktorí netrpia žiadnymi ďalšími neurologickými problémami, napríklad stratou pamäti. A prečo boli klinické skúšky liekov, ktoré znižujú množstvo plakov, až na jednu malú výnimku neúspešné.
V nedávnej štúdii, ktorú uverejnil odborný časopis Journal of Alzheimer’s Disease sa vedci z Inštitútu Karolinska vo Švédsku rozhodli, že sa na teóriu pozrú priam mikroskopicky.
Zo svojich výsledkov vytvorili novú hypotézu o tom, akou cestou by sa mal v budúcnosti vývoj lieku na Alzheimerovu chorobu uberať.
