Prvý deň v materskej škole sprevádzajú silné emócie. Tie neprežívajú len deti, ale aj rodičia.
"Mnohokrát som si zažila, ako rodič prosí pedagógov v materskej škole, aby nenútili jeho dieťa jesť, piť, spať, obliekať/vyzliekať sa samo, kresliť, spievať, cvičiť, tancovať a pod. ak nebude chcieť.Už to, že používame pri tom slovo 'nenútiť' znamená, že sme niečo zásadné vo výchove nepochopili alebo zanedbali," hovorí pre SME školská psychologička VERONIKA KEVELY.
"Tieto a mnohé ďalšie činnosti predsa do škôlky patria.V materskej škole sa dieťa učí samostatnosti a tomu, že existuje pevný režim, ktorý je potrebné dodržať. Doma je režim iný, a to je v poriadku. Prílišným ochraňovaním však berieme deťom možnosť čeliť výzvam a učiť sa z nich," dodáva.
V texte sa dočítate:
- Do akej miery sa dá povedať, že deti odzrkadľujú emócie rodičov.
- Čo všetko dieťa vníma vo veku 2,5 až 3 roky.
- Ako sa prejavuje obdobie vzdoru a ako sa v tomto období dieťa správa.
- Či si dieťa bude svoj prvý deň v materskej škole pamätať až do dospelosti.
- Čo všetko dieťa prvý deň v škôlke pociťuje.
- Či je nezvyčajné, ak sa dieťaťu nechce ísť každý deň do škôlky a ako v takom prípade postupovať.
- Ako sa rozprávať s dieťaťom, keď nechce chodiť do materskej školy.
- Či treba brať vždy plač ako negatívny jav, ktorý je potrebné rýchlo utíšiť.
- Ako by sme mali podporiť dieťa tak, aby malo pocit, že ho berieme vážne.
- Prečo je dôležité, aby deti robili aj veci, ktoré nechcú.
- Ako dlho trvá adaptačný proces v škôlke.
- Či môže školský psychológ na základe pozorovania povedať, že dieťa ešte nie je pripravené na to, aby chodilo do škôlky, a preto treba nástup odložiť.
- Čo všetko by malo dieťa vedieť v čase, keď nastupuje do škôlky.
- Aké má psychologička odporúčanie pre rodičov, ako by svojmu dieťaťu mohli uľahčiť prvé dni, týždne, prípadne aj mesiac v materskej škole.
Pre koho býva prvý deň v škôlke náročnejší, pre deti alebo pre rodičov?
Myslím, že je náročný pre oboch. Hlavnú úlohu tam podľa mojich skúseností hrá dôvera, a to vo viacerých rovinách.
Napríklad, ako veľmi rodič dôveruje presvedčeniu, že materská škola je pre dieťa dôležitá, a tiež nakoľko dôveruje svojmu dieťaťu, že zvládne byť od neho na istý čas odlúčené.
Dôležitá je aj sebadôvera dieťaťa a tiež, či dôveruje rodičovi. "Dôverujem im, že ma nechávajú na bezpečnom mieste, kde mi bude dobre, kde ma budú mať radi, a ktoré budem mať rado ja." To je to, čo by si dieťa malo odnášať.
V neposlednom rade je dôležité, ako rodič dôveruje inštitúcii, v ktorej zanecháva svoje dieťa, a profesionalite pedagogického personálu.
To je dosť veľa faktorov. Takže už v škôlkarskom veku môže mať dieťa nejakú sebadôveru?
Buduje si ju. Dieťa skúša rôzne veci a keď sa podaria, zisťuje, že je kompetentné, aby niečo urobilo. Jeho sebadôvera je však veľmi závislá od toho, ako na jeho úspechy alebo neúspechy reaguje rodič.
Mnohí moji kamaráti už majú deti. Keď sa stretneme, mám pocit, že do veľkej miery zrkadlia emócie rodičov. Ak je rodič nesvoj, ani dieťa nie je v pohode. A ak je rodič pokojný, často sú také aj deti. Do akej miery deti odzrkadľujú emócie rodičov?
Máte to dobre odpozorované. Ľudia majú v mozgu takzvané zrkadlové neuróny. Vďaka nim zrkadlíme emócie druhých ľudí bez toho, aby sme si to uvedomovali.
Slúžia nám napríklad na porozumenie výrazov tváre. Keď sa napríklad rodič usmeje na svoje dieťa, tak zrkadlové neuróny v dieťati vysielajú pocit, akoby sa samo usmievalo. Dieťa doslovne cíti to, čo jeho rodič a zároveň emócie rodiča vníma dieťa ako svoje vlastné prežívanie.
V knihe Detský mozog vysvetlený rodičom ma nedávno veľmi zaujal výrok: "Nemajte obavy, ak vaše dieťa niekedy nepočúva, čo hovoríte. Buďte si istí, že vás po celý čas pozoruje." Rodič je vzorom pre svoje dieťa nielen v správaní, ale aj v prežívaní.
Väčšina detí nastupuje do škôlky, keď majú 2,5 až 3 roky. Čo všetko človek v tomto veku vníma? Ako sa pozerá na svet?
V čase, keď dieťa nastupuje do škôlky, je jeho vnímanie značne egocentrické. Trojročné dieťa je hnané potrebou emancipácie a uspokojovania svojich túžob a plánov. To je jeho hlavný hnací motor. Usiluje sa o sebapresadzovanie.
V praxi to znamená napríklad to, že sa nerado delí o hračky. Ak sa s niečím hrá, tak to nerado púšťa.
Hnevá sa, keď sú jeho plány nejakým spôsobom prerušené. Je možné, že bude častejšie hovoriť nie ako áno, čo môže byť pre rodičov veľkou výzvou.
Preto sa toto obdobie často nazýva aj obdobím vzdoru.
Na období vzdoru nás doma fascinovalo, že hoci je v učebniciach veľmi pekne opísané, až keď ho človek zažije naživo, uvedomí si, že nejde o pomalý proces. Môj brat to prirovnal k prepnutiu akejsi výhybky v hlave dieťaťa. Keď to nastane, zrazu reaguje na všetko záporne. Poď doľava - "Nie". Poď doprava - "Nie". Zostaneme tu sedieť - "Nie".
Áno, môže to tak byť. Obdobie vzdoru je čas, keď dieťa skúša limity. A to nielen svoje, ale aj limity rodičov.
V skutočnosti to funguje tak, že dieťa zájde až tam, kam mu to rodič dovolí. On určuje hranicu. Je prirodzené, že keď na ňu dieťa narazí, hnevá sa, vzdoruje.
Rodičom nezostáva nič iné, len akceptovať hnev dieťaťa, ak chcú, aby dieťa akceptovalo hranicu, ktorú mu zadali alebo sa naučilo rešpektovať pravidlá.
Je prvý deň v škôlke takým emocionálne silným zážitkom, že si ho dieťa zapamätá až do dospelosti?
Ak hovoríme o emóciách a vnútornom napätí, ktoré v ten deň dieťa cíti, prvé dni v materskej škole sú určite intenzívne.
Avšak v tridsiatke si na to, čo sa udialo v našich troch rokoch, nepamätáme. Náš prvý deň v škôlke, aj keď bol pre nás v danú chvíľu emočne intenzívnym zážitkom, si ako trojročné pamätať nebudeme.
Zážitky z tohto obdobia si môžeme pamätať len sprostredkovane - cez rodinu, ktorá nám o tom rozpráva.
Môže za to epizodická forma deklaratívnej pamäti, ktorá v troch rokoch ešte nie je tak dobre rozvinutá.
Často hádžeme škôlkarov do jedného vreca. Veľmi sa líšia trojročné, štvorročné alebo päťročné deti vo vnímaní reality?
Určite áno. Kognitívne funkcie sa zlepšujú s každou získanou skúsenosťou.
Mnohí rodičia hovoria, že v piatich rokoch nastáva niečo ako prvá puberta. Môžeme to tak označiť a čo si máme pod tým predstaviť?
Predpokladám, že to rodičia takto môžu vnímať vždy, keď sa v správaní dieťaťa niečo výrazne mení. Obdobie puberty je často označované ako náročné a plné rodičovských výziev.
Tak troj-, ako aj päťročné dieťa pritom prechádza dôležitým vývinovým obdobím a zmeny v jeho správaní sú práve reakciou na to, že dozrelo na ďalší vývinový stupeň.
Vnímam to ako želateľný stav, pripúšťam však, že to môže byť pre rodičov náročné z pohľadu výchovy.
Bola by som nerada, ak by sme slovo "puberta" používali vždy, keď dieťa zrazu neposlúcha, alebo keď to, čo na neho kedysi "platilo" sa už javí ako neefektívne.
Ak sa vrátime k prvému dňu alebo týždňu v škôlke, čo všetko dieťa pociťuje?
