Docent Sedliak: Život ani šport nie sú fér. Doteraz neviem, v čom bol u Khelifovej problém

Tohtoročná olympiáda v Paríži vyvolávala rozporuplné reakcie. Väčšina z nich sa pritom netýkala športových výkonov. Dominovali najmä debaty o urážke kresťanstva a hádky o pohlaví a génoch.

Terčom útokov sa stala najmä boxerka Iman Khelifová, ktorú v minulosti diskvalifikovali pre vysoké hladiny testosterónu.

Medzinárodná boxerská asociácia tvrdila, že DNA testy boxerky údajne ukázali prítomnosť chromozómov XY. Preto, napriek tomu, že sa narodila a žila ako žena, mali mnohí problém s tým, aby súťažila v ženskej kategórii.

„Vedenie boxerskej federácie si dosť protirečilo. Dodnes neviem, v čom bol presne u Khelifovej problém,“ hovorí pre SME docent Milan Sedliak z Fakulty telovýchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave.

„Olympijský výbor asi tiež nemal žiadne dôkazy, pretože ju nechal pokračovať a získala zlatú medailu,“ dodáva.

Je vrcholový šport z pohľadu biológie fér?

Myslím si, že život sám osebe nie je fér. Každá normálna spoločnosť by to mala zariadiť tak, aby sme si boli rovní pred zákonom. Slovensko zatiaľ takou spoločnosťou nie je.

Ale aj v ideálnej spoločnosti, keby sme si boli pred zákonom rovní, neplatilo by, že sme si biologicky rovní.

Ja som muž, vy ste žena. Zatiaľ čo ja mám modré oči, vaše sú hnedé. Okrem toho som na muža nízky, možno váš manžel je vysoký.

V biológii sú obrovské rozdiely a je to tak dobre. V tom prípade ani šport nemôže byť fér.

Nakoľko záleží pri vrcholovom športe na tvrdom tréningu a nakoľko na našich biologických predispozíciách?

Veľmi to závisí od športu. Ambasádorom toho, čo všetko sa dá dokázať tvrdým tréningom, je Zdeno Chára, ktorý je jedným z našich špičkových hokejistov. Ale je to preto, lebo je v hokeji, ktorý je multifaktoriálny šport. Skladá sa z rozličných vecí, dôležitá je kondícia, ale aj to, ako hokejovo myslíte. V tomto športe sa to dá odpracovať tvrdým tréningom.

Myslím si, že čo sa týka hokejového myslenia, Žigmund Pálffy bol omnoho väčší talent. No nemal to ostatné, nedokázal na sebe tvrdo pracovať. Mohol patriť do galérie najväčších hokejistov všetkých čias, ale nestalo sa to. Zdeno Chára to dokázal.

Keď porovnáme hokej so skokom do výšky alebo s gymnastikou, v týchto športoch je to limitované rôznymi biologickými parametrami. Napríklad tým, aký ste vysoký.

Američanka Simone Bilesová má 142 centimetrov. Naša gymnastka Barbora Mokošová má blízko 170 centimetrov a už to nie je ideálne. Ak je gymnastka vyššia ako 170 centimetrov, už má problém zmestiť sa medzi nerovné bradlá, čo ju veľmi limituje.

Ďalším dobrým príkladom je skok do výšky. Priemerná výška v tejto disciplíne vo finále na olympiáde v Paríži bola 190 centimetrov. Najnižší súťažiaci mal 182 centimetrov, čo je veľmi málo. Svetový rekordman v skoku do výšky Chavier Sotomayor má 195 centimetrov, čo je pri tomto športe ideálna výška.

Napríklad ja by som pre svoju výšku nikdy nemohol byť rekordmanom v skoku do výšky.

U nás doma sme tento rok sledovali najmä basketbalové zápasy a pri pohľade na americký tím som si hovorila, že so svojou výškou 160 centimetrov by som medzi nimi vyzerala ako trpaslík.

Ale predsa len vo volejbale alebo basketbale vždy môže byť jeden hráč nižší, najmä ak je rozohrávačom. Platí, že to potiahnu ostatní hráči tímu. Ak je nízky, určite nemôže byť podkošový hráč, ale dá sa to.

V športových hrách, aj keď nie ste ideálne stavaný, je tam viac faktorov, vďaka ktorým môžete byť naozaj dobrým a tým vyrovnáte deficit, ktorý máte v niečom inom.

V iných športoch, kde dominuje kondícia, napríklad atletika či cyklistika, je to veľmi ťažké. V cyklistike vidíme, že sú dobrí vrchári, ktorí sú ľahkí, potom sú dobrí šprintéri, ktorí sú zase silnejší.

Rozhoduje dnes o víťazoch aj drobná výhoda?

Určite áno. Vrcholový šport najmä v ťažkých disciplínach, kde je veľká konkurencia, je o detailoch. Možno je to niekomu smiešne, ale existuje celá veda o športe. V nej experti riešia práve to, ako získať aj tú najmenšiu výhodu oproti súperom.

Môže ísť o biomechanickú výhodu. V prípade cyklistov sa vedci snažia vytvoriť čo najľahší bicykel alebo riešia dĺžku pedálov. U bežcov sa výskum zameriava aj na hmotnosť topánok a ich pružnosť.

Mohli sme to vidieť pri maratónskych výkonoch, kde sa tento rok riešilo aj to, či je vôbec ešte legálne, ak má športovec topánky, vďaka ktorým získal obrovskú výhodu z hľadiska pružnosti.

Na každej drobnosti totiž záleží.

Kde je hranica toho, čo je ešte spravodlivé?

Ako som povedal na začiatku, šport nie je spravodlivý. Vždy musíte mať nejakú danosť alebo takzvaný biologický talent – genetickú výhodu, ktorá vás robí majstrom.

Pekný príkladom je fínsky bežec na lyžiach, ktorý súťažil v sedemdesiatych rokoch. Volal sa Eero Mäntyranta, a dnes by mal veľký problém súťažiť. Mal mutáciu, pre ktorú jeho telo produkovalo nadmerne veľa červených krviniek.