Prvý pokus o diabetickú obuv mu nevyšiel. „Naša pôvodná skupina piatich zakladateľov bola dosť roztrieštená. V mnohých veciach sme sa nedohodli,“ hovorí pre SME IGOR VANKO, majiteľ spoločnosti Epur.
V polovici deväťdesiatych rokov ich patent prijala neskoršia spoločnosť CEBO a jeho úlohou bolo rozbehnúť celý projekt Diaobuvi. Nešlo len o obuv pre cukrovkárov, ale o pohodlné topánky pre všetkých: za obuv získali od prezidenta Michala Kováča aj ocenenie Slovak Gold.
Kolos sa však začal rozpadať. Prišiel pokus o osamostatnenie a v roku 1997 vznikol Epur.
"Nemáme ambície obuť pol Slovenska, robíme mercedesy. Epur má chuť a možnosť obuť zopár diabetikov, ktorým umožníme zlepšiť si kondíciu a zdravotný stav, niektorým zachránime nohu pred amputáciou. A snažíme sa byť aj ako príklad, že sa dá vyrábať moderne, postindustriálnym, ľudským spôsobom," dodáva Vanko.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa z chemika stal obuvník.
- Prečo sa rozhodol vyrábať obuv pre diabetikov a v čom sú tieto topánky iné.
- Či sa dajú urobiť zdravotné topánky aj esteticky príťažlivé.
- Ako môže správna zdravotná obuť pomôcť ľuďom k lepšiemu zdraviu.
- Či sa pri vytváraní topánok rozprávali aj s odborníkmi.
- Ako by podľa Igora Vanka mala vyzerať dobrá topánka.
- Ako sa od roku 1997 menil dopyt na trhu.
- Prečo má v súčasnosti firma finančné problémy.
Ako sa z chemika stane obuvník?
Po revolúcii sa zo Slovenska odsťahovala preč veľká časť chemického priemyslu. Západné technológie boli podstatne menej náročné na energie a suroviny. Chémia, ktorá tu bola, nebola dostatočne konkurencieschopná.
Vnímal som túto zmenu, a tak som sa rozhodol odísť do ZDA v Partizánskom, ktoré malo vtedy desaťtisíc pracovníkov a vyrábalo pätnásť miliónov párov topánok ročne. Okres Partizánske mal vtedy približne 25-tisíc obyvateľov. Celé okolie dokázalo koncentrovať desaťtisíc ľudí, ktorí chodili denne do práce a vyrábali topánky.
Ale po privatizácii odkúpili západné firmy všetko, čo sa dalo, a neskôr sa výroby z ekonomických dôvodov presunuli do Číny. Dnes už ani acylpyrín nevyrobíte bez toho, aby ste niečo nedoviezli z Ázie.
Postupne sme teda prichádzali o zákazky. Pre Nemcov sme napríklad vyrábali tenisky Adidas, no tie už v roku 1994 presunuli svoju výrobu do Číny. Odišli do väčšieho mesta, kde postavili obrovské fabriky, a namiesto miliónov topánok ročne dokázali vyrobiť miliardu.
Nie je to tak len s topánkami. V Číne dnes nájdete celé mestá, v ktorých sa vyrábajú dáždniky alebo hrnce pre celý svet.
Zatiaľ čo na Západe sme sa deindustrializovali, Čína má dnes superpriemysel. Pracujú v ňom šikovní ľudia, ktorí majú najviac patentov na svete, pretože majú kde robiť vývoj a výskum. A tak je v súčasnosti 80 percent patentov čínskych.
V roku 1997 ste založili firmu Epur, ktorá sa špecializuje na výrobu zdravotníckej obuvi. Ako ste sa zo štátneho podniku dostali k výrobe topánok pre diabetikov?
Štátny podnik sa začal divoko transformovať. Všetci sme cítili, že to nejde dobrým smerom. Jedného dňa ZDA navštívili diabetológovia, medzi ktorými bol aj doktor Ľubomír Jarábek. Práve on bol iniciátorom toho, aby sme vyrábali zdravotnú obuv pre diabetikov.
Nohy cukrovkárov sú totiž veľmi citlivé. Často ich trápi angiopatia (ochorenie ciev, pozn. red.) alebo neuropatia (porucha funkcie jedného alebo viacerých nervov, pozn. red.). Môže sa dokonca stať, že o nohu prídu, lekári im ju musia amputovať, a stávajú sa z nich ležiaci pacienti.
Ľahko im vznikajú veľké rany, ktoré sa ťažko hoja. Aby však spaľovali dostatok glukózy, lekári im odporúčajú, aby veľa chodili, či už v zime, alebo v lete. A na to potrebujú dobré topánky. Tie však v danom čase na trhu neboli.
Od roku 1997 funguje Epur ako rodinná firma. (zdroj: Jozef Jakubčo)Kde ste získali financie na založenie novej firmy?
Mali sme šťastie, pretože vznikol slovensko-americký investičný fond (americké investičné peniaze na podporu rodiaceho sa slovenského podnikania, pozn. red.). Na to, aby sme získali investíciu, sme nemuseli mať žiadnu záruku, stačilo iba podať dobrý projekt.
Dali sme sa dokopy piati, založili sme eseročku a vytvorili sme projekt na zdravotnú obuv, a Američania to akceptovali.
Museli sme len podpísať, že nebudeme robiť žiadnu pornografiu ani vyrábať zbrane, a dostali sme investíciu na technológiu.
Vyrobiť zdravotnícku obuv, ktorá spĺňa rozličné parametre, nie je jednoduché. Radili ste sa pri výrobe topánok aj s lekármi?
Áno, diabetológovia nás vtedy ešte veľmi podporovali. Videli totiž, že špeciálna obuv pacientom naozaj pomáha.
Keď sme vyrobili nejaký model, dali sme lekárom desať párov topánok, a oni ich posunuli pacientom, aby ich klinicky otestovali. Tešilo ich, že ľudia budú chodiť v topánkach, ktoré im neublížia, ale dokonca pomôžu pri liečbe nôh.
Ak sa na to pozrieme z hľadiska konštrukcie, v čom je obuv pre diabetikov iná v porovnaní s topánkami, ktoré bežne nosíme?
