Najstaršia kukurica bola nájdená v jaskyni Bat v Mexiku a pochádza z času pred 4000 rokmi. Tam sa ešte kukuričný klas podobá skôr klasu pšeničnému. Kukuričné zrná boli pôvodne obalené plevami a boli menšie ako pšeničné. Súčasná kukuričná rastlina je vlastne prešľachtená, neschopná samostatnej existencie, k tomu potrebuje človeka. Plevy, ktoré chránili semeno a umožnili jej prežiť nepriazeň počasia, sa šľachtením odstránili. Súčasný šúľok je až 70 cm dlhý a semená na ňom sedia pevne, nevytriasajú sa po dozretí jednotlivo, ochraňuje ich obal zo šúpolia. Keď klas padne na zem, semená síce vyklíčia, ale na tom klase, súperia spolu o priestor, o vlahu a živiny a navzájom sa zahubia.
Existuje 6 druhov kukurice: tunukata - s plevami, nemá hospodársky význam, konský zub - ekonomicky najdôležitejšií druh, pomenovanie získal od preliačeniny, ktorá vznikne na semene počas dozrievania a sušenia rôznou rýchlosťou vysychania tvrdého a mäkkého škrobu, indurata - má tvrdé dlhé semená a hodí sa pre severnejšie oblasti pestovania, lebo tvrdosťou lepšie oddoláva hryzadlám kukuričných nosatcov a pukancová, ktorá má drobné tvrdé semená v hustých radoch. Prevažnou formou spotreby sú pukance. Kukurica puká preto, že obsahuje tvrdý škrob a pukanie ho mení na stráviteľnejšiu formu.
Kukurica cukrová je vhodná na jedenie v mliečnej zrelosti.
Málo bielkovín (bielkovina kukuričného semena sa nazýva glutén) v kukuričnom semene spôsobuje, že z kukuričnej múky sa nedá upiecť ľahký, kvasený chlieb. Napriek tomu veľká časť obyvateľov zeme používa ako hlavnú škrobovinu kukuričné placky, tortilas, ktoré chlieb nahrádzajú.
Kukuričný škrob sa dá skvasiť na alkohol, z kukuričnej múky sa vyrábajú kukuričné vločky, škrob, pudingové prášky, kukuričný cukor.
V Kanade sa používajú kukuričné zrnká aj na kúrenie, je to ekologické i ekonomicky výhodné.
ANASTÁZIA GINTEROVÁ
