Záhradník vo februári pokračuje v januárových prácach, predovšetkým v tom, že pestuje najmä počasie. Lebo vedzte, že február je nebezpečné obdobie, ktoré záhradníka ohrozuje holomrazmi, slnkom, vlhkom, suchom a vetrami. Tento najkratší mesiac, tento záprdok medzi mesiacmi, tento mesiac nedonosený, prestupný a vôbec nesolídny, vyniká nad všetkými ostatnými svojimi pokútnymi záludnosťami. Majte sa pred ním na pozore. Vo dne vyludzuje na kríkoch pupence a v noci ich spáli, jednou rukou nám lahodí a druhou nám lúska pod nosom. Čert vie, prečo sa pri prestupných rokoch pridáva jeden deň práve tomuto vrtkavému, katarálnemu, pobláznenému mesačnému škrečkovi. V prestupný rok by sa mal pridať jeden deň krásnemu mesiacu máju, aby ich bolo tridsaťdva, a bolo by. Ako k tomu my záhradníci prídeme?
Ďalšou sezónnou prácou vo februári je naháňanie prvých príznakov jari. Záhradník nedá na prvého chrústa alebo motýľa, ktorý obyčajne v novinách otvára jar. Po prvé, o žiadne chrústy vôbec nestojí, a po druhé, taký prvý motýľ je obyčajne posledný, čo zabudol vlani umrieť. Prvé príznaky jari, ktoré záhradník akceptuje, sú neklamnejšie. Sú to:
1.Krókusy, ktoré mu vyrážajú v tráve ako naliate, zavalité hrotky. Jedného dňa ten hrotok praskne (pri tom ešte nikto nikdy nebol), vytvorí štetku krásne zelených listov, a to je prvý príznak jari. Ďalej:
2.Záhradnícke cenníky, ktoré mu nosí poštár. Aj keď ich záhradník pozná naspamäť, predsa ich poctivo prečíta od Acaney až po Wahlenbergiu alebo Yuccu, prežívajúc ťažký boj, čo by asi mal ešte priobjednať.
3.Snežienky sú ďalším poslom jari. Najprv sú to také bledozelené špičky, vykúkajúce z pôdy, tie sa potom rozštiepia na dva tučné lupene, a je to. Potom vykvitne niekedy už aj začiatkom februára, a hovorím vám, že žiadna víťazná palma ani strom poznania, ani vavrín slávy nie je krajší, než ten biely a krehký kalíštek na bledej stonke, kývajúci sa v sychravom vetre.
4.Susedia sú tiež neklamným príznakom jari. Akonáhle sa vyroja do svojich záhradok s rýľmi a motykami, nožnicami a lykom, nátermi na stromy a všelijakými práškami do pôdy, poznáva skúsený záhradník, že sa blíži jar. A oblečie si staré nohavice a dohrmí na záhradku s rýľom a motykou, aby aj jeho susedia vedeli, že sa blíži jar, a podelili sa cez plot o túto radostnú novinku.
Pôda sa otvára, ale ešte nevydáva zelený list. Vedzte, že pôdu možno zlepšovať tisícorakými prostriedkami, no našťastie ich záhradník obyčajne nemá poruke. V meste nie je ľahké mať doma práve holubí trus, bukové lístie, zotlený kravský hnoj, starú omietku, starú rašelinu, lesný humus, riečny piesok, bahno z rybníka, drevené uhlie, drevený popol, rozomleté kosti, rohové piliny, starú močovku, vápno a iné výživné kypriace a blahodarné látky. Tak teda záhradník zlepšuje pôdu aspoň tak, ako môže: zháňa doma vaječné škrupiny, spaľuje kosti od obeda, schováva svoje ostrihané nechty, vymetá z komína sadze, vytiera z drezu piesok, nabodne na ulici na palicu krásny kus konského trusu, a to všetko svedomito zarýva do svojej pôdy, pretože sú to kypriace, teplé a hnojivé substancie.
A aby ste vedeli, snežienky už kvitnú. Pupence a klíčky nájdete už skoro na všetkom. Tisícorakým tenučkým pulzom stúpa život z pôdy. My, záhradníci, sa už nedáme. Už vyháňame novú miazgu.
(Preložené a krátené z knihy Karel Čapek – Zahradníkův rok)
