My, čo sme si prežili, a mnohí aj prežívame, svoje životné „panelstory“, stále snívame o tom, mať tak dom. Hovoríme si: „Budem mať dom, keď budem starší…, keď si našetrím…, keď zmúdriem…, keď zbohatnem…, keď odrastú deti…, keď budem na dôchodku…, keď opekniem…, keď vykradnem banku,“ a tak ďalej.
Z paneláku to človeka viac ťahá do prírody. Pozrieť sa do okolia, do lesov, do okrajových štvrtí mesta, do malých dediniek, ktoré susedia alebo skoro susedia s mestom.
Namôjveru, keď sa tak niekam z Bratislavy vyberiem, je na čo sa pozerať. Okrem lesov vidím aj to, koľko je len všade tých domov. Na Kolibe, v Rači, vo Svätom Jure, v Limbachu, v Záhorskej Bystrici…
Uvedomil som si zvláštny trend posledného obdobia. Stavbári, najmä tí, čo stavajú domy vo veľkom a „na kľúč“, ich stavajú veľmi blízko seba. Keby som chcel byť hrubý, tak poviem, že sú domy poriadne na seba nalepené alebo že sú pozemky na budovanie dobre zahustené. Nič v živote nie je len tak. Možno výskumníci prišli na to, že dnešný človek sa doma viac venuje intelektuálnej činnosti, alebo jednoducho rodina chce byť viac pokope a pozemok okolo svojej vily nepotrebuje. Zo všeobecného hľadiska by to mohla byť odpoveď na požiadavku šetrenia energie. Veď domy si napríklad navzájom prenášajú teplo z okna do okna, a to plní aj sociálnu funkciu.
So susedmi sme v bližšom kontakte. Počujem, čo doma robia, akí sú usilovní pri najrozličnejších údržbárskych a domácich prácach, aký práve používajú elektrický spotrebič, aké riešia rodinné či vzťahové problémy. Môžem s nimi aj cez steny vstúpiť do bezprostredného rozhovoru a prispieť k ich vyriešeniu. Je to šanca pocítiť, aký majú denný rytmus, kedy si líhajú do postele, kedy vstávajú, kedy chodia do kúpeľne, ako si v niektorých prípadoch užívajú fyzických rozkoší, a je aj šanca nechať sa nimi v mnohom inšpirovať.
Keď si človek v takom peknom novom dome sadne relaxovať alebo pofajčievať do okna, nevidí teda nudnú nekonečnosť prírody, ale susedovu pokrivenú rímsu, škrabanec na tabuli okna, dieru v odkvape. Alebo sa môže priamo dívať do očí ešte stále pomerne peknej susedy a pretekať sa s ňou, kto urobí z cigaretového dymu väčšie koliesko.
Možno je to všetko aj kvôli tomu, že sme žili celé roky v panelákoch. Tak sme si zvykli, že susedova blízkosť je nám blízka. Veď v tom novom rodinnom dome je to vlastne skoro ako v paneláku. Tak kam sa pechoriť?
LACO KERATA
