|
ILUSTRÁČNÉ FOTO - ARCHÍV |
"V treťom mesiaci mi brali krv na AFP. Dosť som sa bála výsledkov, a keď mi volala sestrička z ambulancie, že mám prísť, hneď som si vedela predstaviť, o čo asi ide. Mala som zvýšené hodnoty. Keď som prišla k lekárke, postavila ma pred hotovú vec: "V pondelok pôjdete na genetiku." Ale ja som reagovala asi ako väčšina žien, keď sa dozvedia takúto správu. "Nikam nepôjdem, nezaujíma ma to a bojím sa amniocentézy." Nemohla som uveriť tomu, že v mojom veku a bez predchádzajúcich výskytov genetických porúch v rodine, by sa mohlo niečo také stať. Ale predsa som sa len rozhodla na genetiku ísť. Urobili mi rodinnú anamnézu a odporučili nemocnicu, kde mi mali urobiť amniocentézu.
Na druhý deň som išla na prvú amniocentézu. Ešte predtým som musela podpísať vyhlásenie, že som si vedomá toho, že jedno percento zákrokov sa končí potratom. Takmer som zutekala. Nakoniec som sa však ocitla na stole. Lekár, ktorý odber robil, bol úžasný. Rozprával mi, čo robí a kontroloval dieťatko na monitore. Trochu to bolelo, ihla v bruchu nie je nič príjemné, ale u zubára je to horšie.
Čo však nasledovalo potom? Tri nekonečné týždne čakania na výsledky. Počas nich som mala aj čas premýšľať o tom, čo by som spravila, keby výsledky vyšli pozitívne. Tvrdila som, že dieťa si aj tak nechám, ale moje okolie, vrátane môjho muža, o tom až také presvedčené nebolo. A ja som postupne chápala ich argumenty. Môj muž sa veľmi bál, tak ako ja. Viem, že rodičia postihnutých detí hovoria o tom, aký je to dar, ale ako je to v skutočnosti? A lekári? Moja obvodná lekárka sa k tomu postavila hneď odmietavo a aj môj pôrodník mal podobný názor. Ale rozhodnuť som sa musela ja. V jednej chvíli som pochopila, že keby som priviedla na svet takto postihnuté dieťa, odsúdila by som ho vedome na život v nejakej uzavretej komunite, mohlo by trpieť len kvôli mojej sebeckosti.
Po troch týždňoch mi oznámili, že kultivácia nevyšla, a že na druhý deň idem na amniocentézu znovu. Ale to som už nemienila len tak čakať. Hovorila som s genetikom, hľadala som ďalšie informácie. Lekár ma upokojil, že v mojom prípade je veľmi malá šanca, že by som mala postihnuté dieťa, a že aj keď je riziko postihnutia plodu vzhľadom na stanovenie AFP vyššie, v skutočnosti ide len o zlomky percent. Urobil mi niekoľko ultrazvukových vyšetrení, ktoré ukázali s najväčšou pravdepodobnosťou, že moje dieťa bude zdravé dievčatko.
Vtedy som si povedala - ak mi povedia, že to bude choré a bude to chlapec, tak im neuverím. Na druhé výsledky som čakala už oveľa pokojnejšie. A tak keď sme sa dozvedeli, že budeme mať zdravé dievčatko, spadol mi obrovský kameň zo srdca a ja som mohla môjmu dieťatku začať kupovať výbavičku."
Autor: jp
