Jozef a Daniel sú radi, že každý z nich má konečne svoju vlastnú izbu.
FOTO SME – PAVOL MAJER
Jedným z riešení sa stali takzvané chránené bývania. Čerstvou novinkou je trojizbový byt, zriadený minulý mesiac v bratislavskej mestskej časti Dúbravka. Bývanie v ňom je založené na princípe postupného osamostatňovania sa človeka s mentálnym postihnutím a na opätovnom nadobudnutí jeho svojprávnosti.
Každý má svoju izbu
„Pôvodne nám mestská časť uvoľnila tento byt na sociálne účely pre štyri osoby, no postupne sme zistili, že ak má bývanie splniť svoj účel, jeho budúci obyvatelia potrebujú súkromie,“ hovorí predsedníčka Združenia na pomoc ľudom s mentálnym postihnutím Nadežda Ramacsayová .
Dnes má každý z nájomníkov svoju izbu a v spoločenskej miestnosti sa stretávajú so svojimi asistentmi, ktorí im pomáhajú s varením, vedením účtov a niektorými domácimi prácami. Zatiaľ je dohľad na nich častejší, neskôr by mali dospieť k úplnej nezávislosti.
Už môžem písať básne
„Doteraz som býval v domove sociálnych služieb pre mentálne postihnutých,“ hovorí dvadsaťdeväťročný Jozef. „Keď sa naskytla táto možnosť, bol som natešený. Prvé, čo som si vybral, bola izba. Doteraz som vždy s niekým býval, v niektorých ústavoch sme boli na izbe aj deviati. Teraz mám konečne súkromie, kde mám svoj písací stroj a môžem písať básne.“P
Daniel (51) býval doteraz u svojej sestry a pracuje v chránenej dielni Aktiva. V novom byte si zatiaľ musí zvykať, lebo mu je občas smutno. Tvrdí, že najviac zo všetkého sa mu páčia asistentky.
Čo so stokorunáčkou v ústave?
Ak ľudia s mentálnym postihnutím nemajú rodičov alebo príbuzných, ktorí si ich môžu vziať k sebe, sú odkázaní na celoročné služby v ústavoch. Akonáhle sa sem dostanú, sú zbavení svojprávnosti a riaditeľ sa stáva ich opatrovníkom. Mnohí z nich by boli schopní zaradiť sa normálne do pracovného procesu, no v ústavoch sa môžu venovať práci iba v rámci terapie, čo pre nich často nie je dostatočne motivujúce. „V ústave som za záhradníčenie dostával sto korún mesačne, a aj tak som ich nemal kde minúť,“ dodáva Jozef.
Čo najskôr preč
„V ústavoch som sa zaoberal jedinou myšlienkou – čo najskôr odtiaľ odísť,“ spomína Jozef. „Zažil som tam aj celkom pekné chvíle, hlavne keď sme sa mohli zúčastniť na podujatiach a aspoň na chvíľu vypadnúť z ústavu. No stále nám čosi zakazovali a prikazovali. Napríklad, keď som neprebalil decká, nedostal som darčeky. A keď som odmietol ísť robiť do záhrady, tak som dostal. Robil som tam všeličo – nacvičoval program, hral na gitare, na klavíri – ale stále to tam bolo rovnaké. Najviac sa mi nepáčilo, že deti, ktoré nevedeli jesť a vypľúvali jedlo, stále bili. Pamätám sa, že keď si raz jeden chlapec spieval, riaditeľ mu takú vrazil, že chlapec potom chcel spáchať samovraždu.“
S voľnejšími rukami
Jozef pracuje v internetovej čajovni už rok a pol, ale až teraz, keď má konečne svoje súkromie, môže o svojom živote začať reálne rozmýšľať. „Teraz už nikomu zo spolubývajúcich nevadí, že pracujem.“
S Danielom si vraj v pohode rozumejú. Jozef viac diriguje, Daniel je utiahnutejší. Doma sa stretávajú až po práci pri spoločnej večeri s asistentmi.
Podľa slov Nadeždy Ramacsayovej sa od roku 1989 toho dosť zmenilo a dnes majú sociálni pracovníci pri práci s mentálne postihnutými voľnejšie ruky. Lepšie sa s nimi pracuje a väzba s verejnosťou už nie je taká nepredstaviteľná ako kedysi.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
