FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
sú architektonické zmeny, realizované na základe premysleného komunikačného systému,“ hovorí VIERA ZÁHORCOVÁ, štatutárna zástupkyňa občianskeho združenia Inkluzia pre mentálne postihnutých.
Čo je cieľom vášho združenia?
„Pracujeme v oblasti zamestnávania a bývania ľudí s mentálnym postihnutím a zameriavame sa na modelové vytváranie služieb, poradenstva a iných foriem pomoci. Predovšetkým sa usilujeme dosiahnuť, aby ich zaradenie sa do bežného života podporili aj legislatívne zmeny. Nie vždy sa to darí a našou úlohou je hľadať možné riešenia.“
Inšpirujete sa zahraničnými modelmi. Dá sa určiť, ktorý je najvhodnejší na aplikovanie u nás?
„Môžeme sa iba pokúšať modely uplatňovať, odhadovať ich úspešnosť a zmysluplnosť, prevziať to, čo je everené a pozitívne. Ide nám hlavne o to, aby ľudia s mentálnym postihnutím prichádzali do priameho kontaktu s bežnou populáciou. Jedinou realitou pre väčšinu z nich je však stále pasívny pobyt doma alebo v ústavoch mimo miest. Jedným z adekvátnych modelov, ktorý by mohol riešiť tento problém, je hnutie nezávislý život v komunite. V ňom je možné skĺbiť prácu, bývanie aj trávenie voľného času. Vyžaduje si to však určité náklady i úsilie.“
Ako pripravujete svojich klientov na zamestnanie?
„Ponúkame im model podporovaného zamestnávania v integrovanom prostredí, na voľnom trhu práce. Sme tu na to, aby sme im hľadali prácu, pomohli im zaškoliť sa tak, aby za ňu mohli dostať riadnu mzdu a mali dobrý pocit zo svojho pracovného výkonu. Až potom sa môžu ekonomicky osamostatňovať a rozmýšľať o nezávislosti. Je to v podstate pracovno-psychologický tréning. Problém je v tom, že mnohí ľudia so zmenenou pracovnou schopnosťou môžu pracovať iba obmedzený počet hodín a aj nároky zamestnávateľa na nich sú vyššie, ako je ich vzdelanie a kvalifikácia.“
Každá firma s počtom zamestnancov nad 20 musí zamestnať 3 percentá občanov so zdravotným postihnutím. Ako do toho vstupujete vy?
„V prípade záujmu o takéhoto zamestnanca musí zamestnávateľ presne zadefinovať, aké zručnosti a kvalifikáciu má mať pracovník, ktorého potrebuje. My sa im pokúšame nájsť takého, ktorý by spĺňal v maximálne možnej miere ich očakávania. Ak je potrebné, spoločneu pripravíme tréning, na ktorom si môže občan so zmenenou pracovnou schopnosťou overiť zručnosť v komunikácii, asertivite, sebadôvere. Systém takejto krátkodobej prípravy je nevyhnutný, nakoľko ešte neexistujú rehabilitačné strediská, ktoré by niečo také systematicky poskytovali.“
Nemôžu na to slúžiť sociálne zariadenia?
„Mohli by, ale nemajú to ,v náplni činnosti‘. Častokrát ale pracujú so svojimi klientmi na činnostiach, ktoré by oni mohli vykonávať v riadnom pracovnom procese a za mzdu. Mnohí z nich sú dlhé roky zaradení do procesu pracovnej terapie a rehabilitácie, akoby však bez perspektívy logického profesného rastu. Mnohí vlastne nemôžu pracovať, lebo sú tu ,odkázaní‘ na sociálnu pomoc.“
Čo treba zohľadniť pri zriaďovaní komunít, ktoré sú vonku celkom bežnou záležitosťou?
„O tejto téme už nediskutujú len odborníci z oblasti psychológie, sociálnej práce, ale pridali sa architekti, predstavitelia samospráv a samozrejme rodiny, kde žijú ľudia s postihnutím. Rozprávame sa o možnostiach a variabilite priestoru, ktorý by vytváral možnosti pre voľbu, výber aktivít, nezávislosť i súkromie a súčasne aj možnosti podpory a ochrany ľudí, ktorí ho majú obývať. V domovoch sociálnych služieb býva okolo 100 i viac obyvateľov, nie je možné, aby mal odrazu každý samostatnú izbu. V minulosti sa ústavy zriaďovali často v kaštieľoch. Rozmýšľalo sa naopak – čím viac ľudí bolo spolu, tým bolo všetko lacnejšie.
Ako by mohla vyzerať stavba pre život v komunite?
„Jedným z často prezentovaným komunitným modelom je kruhová budova so spoločným centrom, okolo ktorého sa nachádzajú samostatné izby. Ide samozrejme o účelovo stavaný objekt. Takáto architektúra už sama osebe podporuje možnosť voľby – poskytuje podľa potreby spoločnosť alebo súkromie. Najprogresívnejším trendom z psychologického hľadiska je oddeľovanie miesta práce od miesta bydliska – či už v rámci jedného architektonického komplexu alebo celého mesta, obce. To však vyžaduje jasne premyslený systém podporných služieb a osobnej asistencie. A napokon vždy záleží od konkrétneho prípadu – niekto potrebuje stabilné, nemenné prostredie, iný naopak nové podnety.“
Ako reagujú kompetentní?
„Najviac ich brzdí neinformovanosť, strach a financie. Zdá sa nám, že filozofia pomoci občanom so zdravotným postihnutím, ktorú predkladá štát, spočíva viac v ochrane postihnutých a sociálnej pomoci o nich, ale nie v podpore ich zručností a schopností. Štát im v mnohom legislatívne vymedzuje, čo nemôžu, nevedia, nesmú, nemajú robiť, a preto ich potom ,musí‘ vyčleniť z bežného života. My by sme sa ich mali podporiť v tom, čo by robiť mohli, ak im na to vytvoríme podmienky.“ (ea)
Oprava: V minulotýždňovej prílohe bol pri mene viceprezidenta Národnej asociácie realitných kancelárií JUDr. Ľubomíra Kardoša nesprávne uvedený titul prezident NARKS, ktorý patrí Ing. Jozefovi Somolánimu. Touto cestou sa obom pánom ospravedlňujeme.
