Pochádza pravdepodobne z divorastúcich predkov na Blízkom východe. Vytvára typické súkvetia, klásky visia z konárikov, vyrastajúcich zo široko oddialených kolienok stebla. Klások je súčasť klasu, v ktorom je uložené zrno. Poznáme niekoľko druhov ovsa: siaty, východný, hrebienkový a hluchý-ovsiha.
Ovos sa pestuje najmä v Európe na chudobných pôdach a v suchších oblastiach, u nás v horských a podhorských. Skoré druhy ovsa potrebujú na dozretie 120 dní, preto sa môžu pestovať vo vyšších polohách s krátkym letom. V USA sa v polovici minulého storočia zo spracovania ovsa vyvinul veľký potravinársky priemysel, založený na ovsených vločkách, ktorý sa neskôr rozšíril do Európy a iných častí sveta. Zo všetkých obilnín obsahuje práve ovos najviac bielkovín. Ukázalo sa však, že nemenej zaujímavá je aj vitamínová zložka ovseného zrna i jeho vláknina.
Medzi ovsené rastliny patrí aj ovsiha. Je to častá burina obilných polí. Skoro dozrieva a kým sa zberá hlavná plodina, semená buriny sú už v pôde pripravené na budúcu sezónu.
Kedysi bol ovos strategickou surovinou, pretože sa pestoval najmä ako krmivo pre kone a kone boli významnou časťou armády. Dávka ovsa sa dávala do „tašky“, podobnej dnešným handrovým vakom, a zavesila sa koňovi na hlavu. Vo voľných chvíľach kone vyžierali obsah svojich vriec a žuvali ovos ako žuvačku.
Naši predkovia si cenili ovos nielen ako zdroj jadrového krmiva pre kone, ale aj pre kŕmnu slamu, ktorá je mäkšia a bohatšia na živiny ako slama ražná či pšeničná.
ANASTÁZIA GINTEROVÁ
