A) Náruživo a usilovne teda chce. To je samozrejmé: chce iba zozbierať chvoju a odkryť kvety, ryť, mrviť, rigolovať, kopať, prekrývať, kypriť, hrabať, zarovnávať, zalievať, množiť, robiť zárezky, orezávať, sadiť, presádzať, priväzovať, kropiť, prihnojovať, plieť, doplňovať, vysievať, čistiť, ostrihávať, zaháňať vrabce a škorce, privoniavať k pôde, vyhrabávať prstom klíčky, jasať nad kvitnúcimi snežienkami, stierať si pot, narovnávať sa v krížoch, jesť ako vlk a piť ako dúha, chodiť do postele s rýľom a vstávať so škovránkom, velebiť slnko a nebeskú vlahu, ohmatávať tvrdé pupence, vypestovať si pravé jarné mozole a pľuzgiere, a vôbec široko, jarno a kypro žiť po záhradnícky.
B) Namiesto toho žalostí, že je pôda ešte stále alebo opäť zamrznutá, zúri doma ako zajatý lev v klietke, keď mu záhrada zapadne snehom, sedí pri kachliach s nádchou, je nútený chodiť k zubárovi, má na súde pojednávanie, na návštevu príde teta, pravnuk alebo čertova babička, a vôbec stráca deň po dni, stíhaný všemožnými nepohodami, záležitosťami, ranami osudu a protivenstvami, ktoré sa mu akoby naschvál nahrnú na mesiac marec. Lebo vedzte, že „marec je najpracovitejší mesiac v záhradke, ktorá sa má pripraviť na príchod jari“.
Áno, až ako záhradník ocení človek obnosené výroky, aká je „neúprosná zima“, „severák zavýja“„, „mráz praští“ a iné takéto poetické výrazy. Ba používa, a ešte poetickejšie aj sám, hovoriac, že je tá zima tohto roku nepríjemná, odporná, sakramentská. Na rozdiel od básnikov nenadáva iba na severák, ale aj na zlostné východné vetry. A menej preklína sychravú metelicu než chladný holomráz. Je naklonený obrazným výrokom, ako že „zima sa bráni útokom jari“, a cíti sa nadmieru ponížený, že v tomto boji nemôže nijako pomôcť a ubíjať tyranskú zimu. Keby mohol proti nej útočiť motykou alebo rýľom, puškou alebo halapartňou, opásal by sa a šiel by do boja, kričiac víťazný pokrik. Ale nemôže urobiť viac, než že každý večer čaká pri rádiu na situačnú vojnovú správu štátneho meteorologického ústavu.
Pre nás, záhradníkov, majú rovnako citlivú platnosť ľudové pranostiky. My ešte veríme, že „svätý Matej ľady láme“, a ak to neurobí, rozbije ich svätý Jozef, nebeský sekerník. Vieme, že „marec, poberaj sa starec“, a veríme v troch ľadových mužov, v jarnú rovnodennosť, v Medardovu kvapku a v iné takéto predpovede, z ktorých je zrejmé, že ľudia od pradávna majú zlé skúsenosti s počasím. Nebolo by sa čomu čudovať, keby sa hovorilo, že „na svätého Nepomuka zamrzne ti nos aj ruka“, alebo že „na Cyrila, na Metoda zamŕza nám v studni voda“, a že „na svätého Václava jedna zima prestáva a druhá už nastáva“. Skrátka, ľudové pranostiky veštia nám väčšinou veci neblahé a pochmúrne. Preto vedzte, že existencia záhradníkov, ktorí napriek týmto zlým skúsenostiam s počasím rok čo rok vítajú a otvárajú jar, dáva svedectvo o neumoriteľnom a zázračnom optimizme ľudského rodu.
(Preložené a krátené z knihy
Karel Čapek – Zahradníkův rok)
