Alias, čiže iným menom – búrske oriešky. Pochádzajú z Južnej Ameriky, kde ju pestovali už pôvodní obyvatelia Ameriky, indiáni. Podzemnica vytvára úhľadné nízke kríčky a je to strukovina. Poznať to podľa kvetu, podobného drobnému žltému motýľkovi.
Zázrak nasleduje po odkvitaní: halúzky s kvetmi sa skláňajú a približujú k zemi, až sa jej dotknú, z kvetu sa v zemi pod povrchom vytvorí strúčik s dvoma i viac orieškami. Vzhľadom na to, že je strúčik v zemi, má odolnejší obal zo silnejšej zdobenej papieroviny. Usušený, prípadne upražený, sa stlačením ľahko otvorí a máme obľúbené arašidy.
Bez arašidov si dnes nemožno predstaviť cukrovinkársky priemysel, ale z najväčšej časti sa podzemnica spracúva na olej používaný v potravinárstve. Vylúpané oriešky sa lisujú v tukových závodoch. Pokrutiny, ktoré pri tom vznikajú, sa používajú ako krmivo. Veľmi chutné je arašidové maslo – jemne rozomleté, prípadne prisolené oriešky.
Dnes sa podzemnica pestuje v mnohých krajinách so subtropickým podnebím. Ja som sa ju pokúšala pestovať na svahu Karpát v záhrade, aby som mohla pozorovať ten zázrak skrývania sa pod zem. Akoby sa táto rastlina hanbila na svetle porodiť svoje plody. Zo šiestich vysadených orieškov vyrástli štyri rastliny a najstatnejšia vydala pätnásť dvojorieškových strúčikov. Ale stálo to za to divadlo.
Pri spracovaní podzemnice je dôležité, aby sa plody dokonale vysušili a chránili počas skladovania pred navlhnutím. Zo zeme si na sebe nesie zárodky plesní, čo je prirodzené. No dobré tukové prostredie umožňuje aj rast plesne zvanej Aspergillus flavus, ktorý produkuje neobyčajne jedovatý toxín zvaný aflatoxín, vyvolávajúci rakovinu pečene. Preto pozor na oriešky, ktoré by mohli byť plesnivé. Z jedného sa síce človek neotrávi, ale istý biochemik, ktorý jedovatý toxín z arašidov izoloval, na to doplatil životom.
