Paradajky nás ochraňujú pred rakovinou aj infarktom

Paradajky pochádzajú z Južnej Ameriky podobne ako zemiaky, s ktorými majú veľa spoločného. V 16. storočí sa dostali do južne položených krajín v Európe a dnes sa im darí aj v chladnejších oblastiach. Podobnosť paradajky s červeným plodom ľuľkovca, jedovatej rastliny, spôsobovala spočiatku obavy používať ho ako potravinu. Preto sa v masovom meradle uplatnili v nemeckej a severoamerickej kuchyni až začiatkom 20. storočia. Neodmysliteľnou súčasťou stravovania sa stali najmä v Taliansku a Španielsku.

Ako viaceré iné druhy zeleniny, aj paradajky majú antioxidačné účinky. Pre vysoký obsah vitamínu E a C a sčasti betakaroténu sa odporúčajú jesť pravidelne, lebo chránia organizmus pred srdcovými chorobami, sivým zákalom a niektorými druhmi rakoviny, najmä prostaty, ústnej dutiny, pažeráka žalúdka, hrubého čreva a konečníka. Posilňuje aj imunitný systém organizmu. Rastlinná vláknina v dužine znižuje hladinu cholesterolu a zrýchľuje pohyb stolice v črevách. Paradajky sa odporúčajú konzumovať v ľubovoľnom množstve najmä ľuďom, ktorí majú problémy s obehovou sústavou.

Pri konzumácii je dobré vyrezať klin násady stopky, kde sa nachádza trochu kyseliny kyanovodíkovej a hromadia sa aj iné škodlivé látky.

Zelené paradajky dozrejú pri izbovej teplote. Plody zozbierané neskoro na jeseň môžeme zabaliť do novinového papiera, uskladniť v chladnejších priestoroch. Takto vydržia niekoľko týždňov i mesiacov. Pred použitím ich rozbalíme a necháme dozrieť na okne.

Paradajky sa dajú aj usušiť. Najskôr ich umyjeme, potom prekrojíme a jadrovníky odstránime. Potom ich poukladáme prerezanou stranou na plech vystlaný papierom na pečenie a posypeme ich rozmarínom, provensálskym korením, oreganom a inými bylinkami podľa chuti, lyžičkou cukru a lyžičkou soli. V rúre vyhriatej na 90 stupňov ich pečieme pomaly asi 3 hodiny, kým sa nevysušia. Naukladané do pohárov ich zalejeme olivovým olejom a odložíme na chladné a tmavé miesto.

(bes)