plánu zrazu človek narazí na prekážky. Hoci je stavebných firiem ako maku, málokto stretne remeselníkov, ktorí už za trhové ceny pracujú ako na Západe. Kto nemá pevné nervy, súboj s lajdáckosťou vzdá po prvom, druhom pokuse.
Herečka a šansoniérka Jana Hubinská si svoj domov pomaly, postupne tvorí už šiesty rok v byte v sedemdesiatročnom dome v bratislavskom Starom meste. „Už šesť rokov v ňom neustále niečo prerábam, niečo doň znášam, až sa mi zdá, že mi už nestačí a nie je taký priestranný ako spočiatku. Aj som si pomyslela, že ho vymením za slnečnejší, väčší, ale v každej časti bytu je už toľko môjho úsilia, že by som sa nevedela rozlúčiť s tým, čo som doteraz tvorila. Naopak, stále sa zaoberám novými plánmi na ďalšie spríjemnenie bývania, na jar chcem urobiť do dvora menšiu terasu,“ hovorí v príjemnej obývačke.
Radiť druhým je jednoduchšie
Jana Hubinská vyrastala na periférii Starého mesta, pri Hlavnej stanici. Azda preto si našla byt v centre. V dome bez histórie, ktorú majú mnohé neďaleké stavby, ale dosť starom na to, aby si podchvíľou vyžadoval nejakú opravu, stály zdroj výdavkov z rodinného rozpočtu. Jana to vyriešila rázne – zásadnou prestavbou členenia bytu, pri ktorej sa urobilo aj to, čo by si žiadalo opravu až o nejaký čas.
„Na úpravu bytu som sa tešila už dlho. Vždy som po dvoch-troch rokoch presúvala aspoň nábytok, aby som mala pocit zmeny. Aj svojim priateľom som často radila a navrhovala, ako urobiť zmeny, na ktoré sa chystali. Bola som takým súkromným architektom. Najviac som sa potom tešila, keď sa z mojich odporúčaní niečo uchytilo a páčilo.“
Radiť druhým je však jednoduchšie. Až pri prestavbe svojho bytu Jana zistila, s čím všetkým sa majiteľ stretne. „To množstvo stavebného odpadu, nekonečné pobádanie pracovníkov stavebnej firmy, aby dodržali aspoň pätnásty termín ukončenia, naháňanie ďalšej firmy, aby pokračovala v diele, keď z predošlej pracovníkov záhadne poodvolávali na iné, dôležitejšie staveniská. Majstrom bolo treba aj poradiť. O materiáloch, ktoré sa už používajú a oni o nich nevedia. Nespomínajúc mraky prachu, nekonečné provizóriá súvisiace napríklad s odstavením vody, WC, rozbúrané steny kvôli prekládke rúr ústredného kúrenia a teplej vody – tie viedli po stenách ako abstraktné umenie.“
Dosť ťažké bremeno aj na muža, nie na jemnú mladú ženu, ktorej sú zväčša remeselné problémy vzdialené.
„Asi mám chlapčenskú náturu, vyrastala som medzi chlapcami. Takmer som sa musela naučiť murovať a omietať, aby sme stihli úpravy počas prázdnin a dcérka sa mohla vrátiť na konci leta do čistého bytu. Nie sú mi vzdialené žiadne remeselné činnosti, a preto sa chystám vymurovať si vlastnými silami s pomocou priateľov pivnicu.“
Praktické a pohodlné
Aby bol život v byte praktickejší a pohodlnejší, zamenila kuchyňu s detskou izbou, zväčšila kúpeľňu. Teraz má kuchyňu priamo pri obývačke.
„Je praktickejšie mať kuchyňu vedľa obývacej izby, v ktorej sa zdržiavame najčastejšie a je aj najpriestrannejšia. Naopak, osemročná dcérka Sarah získala viac súkromia. A o tom, že je potrebné, aby sa do kúpeľne vošla viac než jedna osoba, najmä ak sú v byte dve ženy, škoda hovoriť. To si vynúti život. Navyše vo väčšom priestore sa cítime uvoľnenejšie.
Medzi kuchyňou a obývacou izbou sme urobili nové dvere a priestor sme otvorili a prepojili aj vytvorením akéhosi okna medzi oboma miestnosťami. Nie je to nič nové, ale zaručene to pomáha vytvoriť príjemnejší pocit z väčšieho priestoru. Naopak, široké krídlové dvere medzi obývačkou a spálňou sa mi zdali nevyužívané, tak som z jednej ich časti dala urobiť regál na knihy a druhú, pokrytú obrazom, používam na pôvodný účel.“
Všade zrkadlá
Najhoršie má Jana už za sebou a teraz sa môže venovať obľúbenému premiestňovaniu nábytku a skrášľovaniu ozdobnými predmetmi. „Zaťažená som najmä na zrkadlá, musia byť v každej miestnosti, pretože mám vyskúšané, že opticky zväčšujú priestor, ktorého nikdy nie je nazvyš. A zabávam sa premýšľaním, kam umiestniť novú sušenú kyticu kvetov, ktoré si odkladám, kým vydržia a krášlia mi byt. Takto sa mi do bytu dostáva to pekné z pracovného dňa a príjemné spomienky mi rezonujú doma.“
Mnohí návštevníci hovoria, že sa cítia príjemne a nechce sa im odchádzať. „Asi sa z môjho domova niečo prenieslo aj do ich duší,“ hovorí Jana Hubinská so spokojným zadosťučinením.
ĽUBOMÍR ŠIMNA
FOTO – AUTOR a ARCHÍV
