. Hlavne vtedy, keď je okolo snehová pokrývka a žlté kvietky svietia na bielom pozadí. Pôsobia nežne a vyvolávajú dojem, že im musí byť zima, že sú skutočne nahé. Keď príde nečas a silnejšie mrazy, kvety zamrznú, ale iné púčiky, ktoré sa neponáhľali a neotvorili, vykvitnú, keď mrazy zasa poľavia. Ako liana sa jazmín výborne hodí do väčších skaliek alebo na rôzne steny záhradných besiedok. Keď sa vhodne strihá, vytvorí vodopády zlatých kvetov. Nestrihaný a bez opory sa plazí po zemi, popri tom sa zakoreňuje, rozrastá sa do šírky a vytvára plošnú zeleň.
Jazmín nahý pochádza zo severnej Číny a do Európy ho doviezli v šestnástom storočí. Jeho názov je arabsko-perzského pôvodu a znamená nočnú kvetinu. O jazmíne nahom, ktorý sa v staršej literatúre nazýva jazmín pravý, to nie je pravda – nerozkvitá na noc. A tie, ktoré v noci, aspoň podľa laických pozorovateľov, silnejšie voňajú, sa ani jazmíny nenazývajú. Sú to pajazmíny, najbežnejší je pajazmín vencový. V máji a júni, keď sa zo záhrad šíri sladká vôňa bielokvetých kríčkov, takmer každý hovorí, že kvitne jazmín. Aj v školách sa učí, ako je to v skutočnosti – že nie sú ani blízkymi príbuznými. Jazmín nahý patrí medzi olivovité a pajazmín vencový medzi lomikameňovité. A zmätok v názvoch je už taký dokonalý, že ho nemožno jednoducho odstrániť. Tým voňavým sa aromatizuje čaj hlavne v Číne a aj u nás ho tak kupujeme. Darmo ho volajú pajazmínom, čo znie hanlivo ako pakľúč, paskuda či paveda, nič jeho vôni a kráse neublíži. A ten druhý, ten pravý a odvážny, čo kvitne aj nad snehom, ani voňať nemusí. ANASTÁZIA GINTEROVÁ
