Celou Európou dnes vibruje vzdelávacia kampaň na pomoc ženám s rakovinou prsníka. Jej hlavnými protagonistkami sú ženy, ktoré s touto chorobou boli už v minulosti konfrontované prostredníctvom vlastného zážitku alebo skúsenosť blízkeho človeka.
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
Hovoria o probléme rovnako otvorene ako televízna moderátorka Hanka Gallová, ktorá mala väčšie šťastie - po operatívnom odstránení hrčky sa rakovina nepotvrdila, nález bol negatívny. Svoju porciu strachu a obáv však prežiť musela.
Mária Ištóková však bola nútená prijať vážnu diagnózu ako súčasť svojho života: "Keď som si hrčku všimla, práve sme sa sťahovali, mala som plno iných starostí, preto som ju sprvoti veľmi nevnímala," hovorí. Lekára však napokon vyhľadala. Výsledky sa stali vstupenkou do Národného onkologického ústavu. "Chemoterapia bola náročná, ale na všetko som bola pripravená. Detailne som ošetrujúceho lekára vyspovedala a on mi všetky otázky zodpovedal. A veľmi mi pomohlo aj správanie mojich najbližších. Dcéra začala okamžite hľadať na internete dostupné informácie o zásadách stravovania pri tomto ochorení a syn vyhlásil, že si dá tiež vyholiť hlavu, aby som nebola jediná v rodine s takýmto imidžom."
Zuzka Böhmová, ktorá tiež úspešne absolvovala liečbu rakoviny prsníka, dnes pomáha iným ženám s podobným osudom prostredníctvom webovej stránky (www.vedietviac.sk), ale najmä bezplatnej infolinky (0800 500 945). "Snažíme sa ženám vysvetliť, aké dôležité je vyhľadať lekársku pomoc čo najskôr. Zavieraním očí a ignorovaním problému môžu svoju situáciu skôr skomplikovať. Rozprávala som sa s mnohými ženami, ale utkveli mi najmä dva príbehy. Prvý je o žene, ktorá tri roky tajila, že si na prsníku nahmatala hrčku. Náročnú liečbu podstúpila, až keď mala metastázy rozšírené aj v iných častiach tela.
Druhý prípad je pre mňa osobne dosť bolestný. Dodnes totiž neviem, či som dokázala tú ženu pomknúť k správnemu rozhodnutiu, pretože sa už neozvala. Matka s dvoma deťmi napriek jednoznačnej diagnóze odmietla operáciu, chemoterapiu i rádioterapiu a po objavení primárneho karcinómu sa rozhodla pre hladovku. Bola to vysokoškolsky vzdelaná žena, o chorobe však nemala žiadne informácie. Tvrdila, že to nepotrebuje, lebo je veriaca a Boh ju zachráni. Jediným mojím argumentom bolo, že by sa nemala len pasívne spoliehať na túto alternatívu, ale pomôcť si v prvom rade sama, najmä tým, že sa so svojou chorobou zoznámi a že prijme lekársku pomoc.
