BRATISLAVA. Potápanie nie je nebezpečný šport, tvrdia jeho priaznivci. "V priemere dochádza k úrazu pri jednom z 25-tisíc ponorov. A riziko zranenia je štyrikrát nižšie ako pri futbale," tvrdí Michal Palkovič, patológ z bratislavskej lekárskej fakulty, ktorý sa potápaniu venuje od svojich štrnástich už celú dvadsiatku rokov.
Najrizikovejšie sa správajú čerství absolventi výcviku, ktorí majú za sebou asi tridsiatku ponorov. "Často sa správajú ako majstri sveta a bez rešpektu k vodnému prostrediu hazardujú. So životom možno zriedkavejšie, ale určite so zdravím," povedal Palkovič.
František Novomeský z Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine je súdnym znalcom so špecializáciou na na hyperbarickú a potápačskú medicínu a úrazy i smrteľné nehody pri potápaní a je inštruktorom tohto športu už takmer štyridsať rokov. "Súčasná potápačská technika je už na veľmi dobrej úrovni, zlyháva len zriedkavo. Oveľa častejšie je to ľudský faktor, ktorý je príčinou tragédie. Najčastejšie je to precenenie vlastných síl a schopností, pokusy o hĺbkové rekordy bez náležitej prípravy a skúseností a chápanie potápania ako adrenalínového športu," hovorí.
Epileptik nikdy
Základnou podmienkou na absolvovanie výcviku je dobrý zdravotný stav človeka. Už vstupný dotazník s otázkami asi o dvadsiatich diagnózach môže odhaliť zdravotné riziká, ktoré spôsobujú komplikácie. "Potápaniu sa nemôže venovať človek s neliečenou cukrovkou, nádorovými ochoreniami centrálnej nervovej sústavy alebo vážnymi ochoreniami dýchacieho systému," povedal Novomeský. "A v nijakom prípade nie je vhodné pre pacienta s epilepsiou, kde hrozia záchvaty. Dokonca by odborníci mali zvážiť vstup do kurzu aj takého človeka, ktorý trpel epilepsiou v detskom veku, hoci v dospelosti je už v poriadku." Rizikoví sú aj dlhoroční fajčiari starší ako 45 rokov, u ktorých sa zvykne vyskytovať chronické ochorenie priedušiek s následným poškodením pľúcneho tkaniva jeho rozdutím.
Kontraindikáciou sú aj psychické choroby, keď sa nedá pod tlakom výnimočnej situácie pod vodou odhadnúť reakcia človeka. Problémom môže byť i hyperventilačný syndróm, náhle zrýchlenie dýchania, ktoré býva predzvesťou psychotickej poruchy. Aj klaustrofóbia je s týmto športom nezlučiteľná, ľudia s takýmto psychickým blokom nie sú schopní pod vodou normálne fungovať. "Pravda však je, že mnoho ľudí si len namýšľa, že klaustrofóbiou trpia. Na amatérsku diagnózu im stačí nepríjemný pocit vo výťahu či metre. Treba sa však pri pobyte pod vodou skutočne otestovať," povedal Palkovič.
Trúfať si môžu i astmatici
Naopak astmatici, diabetici alebo ľudia s vysokým krvným tlakom sa potápaniu venovať môžu. Ich zdravotný stav však musí zhodnotiť špeciálny lekár. Ak tento druh pohybu odporučí, nemusí mať ani človek s podobným zdravotným problémom obavy. "Môj otec mal tiež ťažkosti so srdcom. Napriek tomu sa roky potápal a vnímal tento šport ako terapiu. Tu totiž nejde o nárazovú záťaž ako pri bežných športoch, ale o konštantnú, ktorá pre postihnutý srdcovo-cievny nepredstavuje riziko," konštatuje doktor Palkovič.
Spomenul aj prípad mladého muža po infarkte myokardu. Svoje obavy z nedostatku kyslíka, ktorý by podľa jeho laických predstáv znamenal smrť, musel prekonávať postupne niekoľko týždňov najprv v plytkej neskôr i hlbšej vode. Napokon sa od rekreačného potápania prepracoval až k technickému a potápal sa aj pod ľadom.
Okrem pohybu emotívny zážitok
Potápanie ako jeden z vodných športových aktivít predstavuje príležitosť nenáročného pohybu, ktoré zvládnu aj ľudia s nadváhou. "Je to výborný relaxačný druh pohybu, ktorý človeku prináša aj poznanie. Má možnosť sa zoznámiť so svetom pod vodou, či už v mori, alebo jazerách, ktorý je vždy osobitý a výnimočný," hovorí dlhoročný potápač Michal Palkovič.
V sladkých vodách to môže byť objavenie šťuky na dne jazera, v mori stretnutie s korytnačkou či delfínom a farebný svet morskej fauny.
Aj profesor Novomeský charakterizuje potápanie ako silný emocionálny zážitok. "Pre mňa je aj po 47 rokoch vlastnej potápačskej praxe každý nový ponor neuveriteľným obohatením a poznaním. Možno tak trochu aj seba samého. Každý pobyt pod vodou by mal byť tichou meditáciou, novou ľudskou skúsenosťou a rozmerom poznania," hovorí.
Prežitie pod vodou je výsledkom súhry techniky a dobrého zdravotného stavu. Potápač musí byť schopný fyzickej adaptácie na prostredie pod vodou, či už na pôsobenie tlaku vody, vyrovnávanie zmien tlaku v telových dutinách, dýchanie stlačených plynov, sťažený pohyb, chlad vody alebo dekompresiu, ale aj psychickej. Musí sa vyrovnať s pocitom osamelosti, zmenami zmyslového vnímania, obmedzením videnia a hypogravitačným stavom.
František Novomeský, odborník na potápanie
