Pre PRIMAR.sk: EUROCORD - SLOVAKIA
Redakčne upravené
Dátum uverejnenia: 29. júl 2008
Pupočníková krv je fenomén súčasnosti. To je fakt. Veľa sa o nej hovorí, píše, ale vznikajú aj mnohé čiastočne alebo úplne zavádzajúce mýty, ktoré sa šíria medzi rodičmi a niekedy dokonca aj v lekárskych kruhoch. Ktoré z nich sú najrozšírenejšie a aká je skutočnosť?
Mýtus: Lekári nikdy nemôžu použiť vlastnú pupočníkovú krv dieťaťa na jeho liečbu. Obsahuje totiž zárodky ochorenia.
Každý rok sa na svete uskutočnia desiatky tisíc autológnych transplantácií krvotvorných buniek, čiže transplantácií vlastných krvotvorných buniek, keď ich pacient „daruje“ sám sebe. Ak možno na liečbu použiť vlastné krvotvorné kmeňové bunky a pacient ich má aj k dispozícii, ide o ideálnu situáciu, pretože odpadá problém
posudzovania zhody, či nezhody medzi darcom a príjemcom. Odpadá teda aj problém imunitnej reakcie štepu proti hostiteľovi, potransplantačnej choroby, ktorá je hlavnou príčinou smrti u transplantovaných pacientov. Podanie vlastných krvotvorných kmeňových buniek sa uskutočňuje aj pri ochoreniach, akými sú lymfómy, myelómy či solídne nádory.
Podľa štúdie opísanej v odbornom onkologickom časopise Journal of Clinical Oncology boli vlastné transplantáty kmeňových buniek u detí s niektorými typmi leukémií rovnako úspešné ako súrodenecké transplantáty. Pupočníková krv nie je kontaminovaná napríklad nádorovými bunkami a nie je ani poškodená liekmi, chemoterapiou či inými faktormi prostredia, keďže sa odoberá pri narodení.
Vlastný štep krvotvorných buniek z pupočníkovej krvi možno využiť aj na rýchlejšie zotavenie pri agresívnej liečbe cytostatikami, protinádorovými liekmi, ktoré majú mnohé nežiaduce účinky (obyčajne
platí, že čím vyššia dávka chemoterapie, tým menšie riziko návratu onkologickej choroby, ale zas vyššie riziko infekcie z dôvodu likvidácie obranných bielych krviniek).
Samozrejme, jestvujú ochorenia, pri liečbe ktorých nemožno použiť vlastné krvotvorné kmeňové bunky, pretože pôvod choroby v nich môže byť prítomný od narodenia. Ide najmä o rôzne typy genetických ochorení krvotvorby či metabolizmu.
Potrebu liečby krvotvornými kmeňovými bunkami – či už vlastnými alebo od darcu – určuje ošetrujúci lekár v spolupráci s transplantačnou komisiou. Oni určia, aký zdroj krvotvorných kmeňových buniek je v prípade konkrétnej diagnózy najvhodnejší.
Mýtus: Pravdepodobnosť, že niekto bude počas života potrebovať pupočníkovú krv, je taká malá, že sa ju odoberať a uskladňovať neoplatí.
Príčina vzniku väčšiny nádorových ochorení, ale aj získaných porúch krvotvorby či metabolizmu, je neznáma. Veda v oblasti liečby krvotvornými bunkami veľmi rýchlo napreduje, a preto je ťažké presne vypočítať pravdepodobnosť, s akou rodina môže využiť transplantát z pupočníkovej krvi pri súčasných alebo budúcich liečebných postupoch.
Podľa posledných výskumov je pravdepodobnosť, že dieťa bude niekedy potrebovať svoje vlastné krvotvorné kmeňové bunky odobraté pri pôrode asi 1: 450. Do toho však ešte nie sú započítané nové, potenciálne možnosti použitia krvotvorných kmeňových buniek z pupočníkovej krvi v regeneratívnej medicíne na liečbu ochorení srdca, cukrovky, reumatoidnej artritídy, Parkinsonovej či Alzheimerovej choroby, poškodenia miechy atď.
Šanca použitia kmeňových buniek počas života sa s rozvojom vedy a medicíny neustále zvyšuje a pre hlboko zamrazené kmeňové bunky z pupočníkovej krvi nejestvuje ,,doba expirácie“.
Mýtus: Vlastnú pupočníkovú krv nie je potrebné dať si zamraziť, stačí, keď vlastné krvotvorné kmeňové bunky človeku odoberú z kostnej drene až v čase, keď vie, že ich bude potrebovať.
Áno, existuje možnosť odobratia krvotvorných kmeňových buniek aj z iných zdrojov, a to priamo z kostnej drene alebo z periférnej krvi, kam sa bunky vyženú z kostnej drene pomocou stimulačných látok. Jestvujú však tri zrozumiteľné a nespochybniteľné dôvody, prečo sú krvotvorné bunky z pupočníkovej krvi odobratej pri narodení omnoho lepšou alternatívou ako odber z kostnej drene či periférnej krvi.
Po prvé: s krvotvornými bunkami onkologického pacienta sa často odoberú aj nádorové bunky a pri transplantácii sa vrátia pacientovi. Obavy zo zanesenia nádorových buniek naspäť pacientovi sú pravdepodobne najväčším limitom širšieho použitia transplantácie vlastných krvotvorných buniek. Druhým dôvodom, prečo je vlastná pupočníková krv vhodnejšia ako krvotvorné bunky pacienta z iného zdroja, je fakt, že pacientove krvotvorné kmeňové bunky sú už poškodené predošlou chemoterapiou či ožarovaním.
Ožarovanie a väčšina chemoterapeutík totiž najviac poškodzujú práve krvotvorné bunky v tele. Tretím dôvodom je situácia, keď sa nepodarí odobrať dostatočné množstvo kmeňových buniek, a preto nemožno transplantáciu vykonať. Ak by v takomto prípade mal pacient k dispozícii hoci aj malý transplantát z pupočníkovej krvi, možno urobiť tzv. kombinovanú transplantáciu, a tak
tento problém vyriešiť.
Mýtus: Transplantát z pupočníkovej krvi býva často primalý a väčšinou stačí len pre detských pacientov.
Hmotnosť pacienta, pre ktorého môže byť transplantát použiteľný, sa určuje podľa obsahu tzv. jadrových buniek, kam patria aj krvotvorné kmeňové bunky. Už dávno neplatí, že transplantát z pupočníkovej krvi je väčšinou postačujúci len pre detských pacientov.
Dnes už majú gynekológovia dosť skúseností na to, aby vedeli odobrať dostatok pupočníkovej krvi, ktorá by v prípade potreby stačila aj pre dospelého príjemcu. V 30 percentách prípadov stačí odber pre pacienta ťažšieho ako 60 kg. Ďalším argumentom v prospech transplantátu z pupočníkovej krvi je fakt, že krvotvorné bunky už možno v praxi namnožiť, hovorí sa tomu expanzia krvotvorných buniek. Zavedenie tejto metódy do klinickej praxe v širšom meradle je len otázkou času.
Mýtus: Odber pupočníkovej krvi odoberie cennú krv môjmu dieťaťu.
Pupočníková krv obsiahnutá v pupočnej šnúre a v placente po pôrode sa štandardne považuje za biologický odpad. Ak teda požiadate o odber pupočníkovej krvi pre svoje dieťa, jediná zmena oproti štandardnému postupu je tá, že po zasvorkovaní a prestrihnutí pupočníka, po tom, čo novorodenca odnesú na ďalšie ošetrenie pediatrom, pôrodník s pomocou ihly a dlhej kanyly odoberie vzácny mok zo žíl špirálovito stočenej pupočnej šnúry. Až po tomto úkone, keď sa už pupočníková krv aj so svojimi vzácnymi súčasťami nachádza v špeciálnom vaku s protizrážanlivým
roztokom, sa pupočná šnúra s placentou stávajú súčasťou odpadového materiálu.
Mýtus: Krvotvorné kmeňové bunky v pupočníkovej krvi neostanú po dlhodobom skladovaní životaschopné.
Smernice amerického ministerstva zdravotníctva pre skladovanie pupočníkovej krvi uvádzajú, že kmeňové krvotvorné bunky sa v tekutom dusíku dajú skladovať neobmedzene dlho. V súčasnosti neexistuje dôkaz, že by tieto bunky skladované pri teplote -196 °C pri neporušených podmienkach strácali životaschopnosť alebo biologickú aktivitu.
Zatiaľ najstaršie klinicky použité bunky boli spermie uskladnené v tekutom dusíku 28 rokov. Posledné poznatky zo susedných Čiech ukazujú, že 15 rokov zamrazená pupočníková krv má rovnaké vlastnosti ako pupočníková krv zamrazená niekoľko týždňov.
Mýtus: Ak by moje dieťa niekedy potrebovalo transplantáciu krvotvorných kmeňových buniek, ešte vždy sú tu verejné registre, v ktorých možno nájsť vhodného darcu.
Pri mnohých ochoreniach sa využívajú prednostne alebo výlučne iba vlastné (autológne) krvotvorné kmeňové bunky. Z dôvodov, ktoré sme tu už spomenuli, je najvhodnejší a najbezpečnejší transplantát z vlastnej pupočníkovej krvi. Ak na liečbu treba použiť krvotvorné kmeňové bunky od zdravého darcu, hľadá sa vhodný darca spomedzi rodinných príslušníkov.
Až po zlyhaní tejto možnosti sa hľadá v medzinárodných registroch kostnej drene a pupočníkovej krvi. Stáva sa však, že pre určitý počet pacientov sa nepodarí nájsť vhodného darcu ani pri opakovanom vyhľadávaní vo veľkom súbore dobrovoľných darcov, navyše takéto hľadanie trvá veľmi dlho. Pritom sa hrá o čas. Netreba zabúdať ani na to, že v registroch darcov krvotvorných buniek (s výnimkou registrov pupočníkových transplantátov) sú len mená potenciálnych darcov, nie reálne transplantáty. Ak sa teda aj podarí nájsť vhodného darcu v zozname, neznamená to, že sa odber jeho kostnej drene alebo krvotvorných buniek z jeho periférnej krvi (darca si z týchto dvoch možností darovania môže vybrať) aj uskutoční. Darca sa mohol medzitým odsťahovať, ťažko ochorieť, zomrieť, alebo si darovanie kedykoľvek môže rozmyslieť a odmietnuť ho.
Mýtus: Môžem darovať pupočníkovú krv do verejného registra a ak ju náhodou moje dieťa bude potrebovať, získa ju odtiaľ.
Pre rodiny, ktoré podpisujú informovaný súhlas, je dôležité, aby pochopili, že nie všetky darované vzorky musia skončiť uskladnené vo verejnom registri pupočníkovej krvi. O tom, či sa darovaná pupočníková krv dostane do verejného registra rozhodujú mnohé faktory určené legislatívou.
Register môže vzorku odmietnuť pre nízky objem odobratej pupočníkovej krvi, z dôvodu kontaminácie vzorky nežiaducimi baktériami, z dôvodu nežiaducej rodinnej anamnézy („nepovolená“ genetická záťaž v rodine) či anamnestických údajov o rodičke („nepovolené“ prekonané či aktuálne ochorenia) a podobne. V takom prípade sa transplantát z pupočníkovej krvi môže ešte využiť na výskum, alebo sa likviduje.
