pre anatomické názvoslovie mu boli nárečové
zdroje.
Stal sa terčom urážok a politicky motivovaných útokov za ”separatistickú prácu”. Slovenské anatomické názvoslovie sa napokon jednako presadilo takmer bez zvyšku, hoci až po autorovej predčasnej smrti. Ďalšie príspevky k slovenskému lekárskemu názvosloviu v periodickej a knižnej literatúre, odbornej aj popularizačnej, boli nesústavné, príležitostné, často poznačené úzom praktizujúcim mechanické preberanie z nedomácich prameňov.
Iba málokedy siahali za domácimi nárečovými a staršími literárnymi zdrojmi, ako to robili v tomto smere tvorivo angažovaní zoológovia a botanici. Neskoršia kultúrnopolitická atmosféra zbližovacieho dirigizmu živila ľahostajnosť k národnokultúrnym hodnotám aj nadbiehajúci aktívny oportunizmus. Pod pokrývkou integrácie národov narastala kultúrna asimilácia.
Vedomé nadväzovanie kontinuity s domácimi jazykovými prameňmi zostávalo na periférii všeobecnej oficiálnej praxe. Vydanie slovenského prekladu 10. revízie Medzinárodnej klasifikácie chorôb pokladáme za príležitosť nadviazať na pretŕhanú kontinuitu s domácimi zdrojmi lekárskej terminológie. Pripájame sa k východiskovému postoju anatóma J. Ladzianskeho. Chceme prispieť k uplatneniu domácich základných lekárskych názvov (ako sú ťarchavosť, porážka, červienka, lámka, divý kašeľ, nedočujnosť), prípadne k systémovosti ich tvarovej podoby (napr. lebkový, pupkový).
Z tejto pohnútky vyplývajú aj menšie úpravy v anatomických názvoch. Novotvorené názvy odporúčame iba výnimočne. Tak je to v prípade prekladu medzinárodného mena herpes simplex na plazivec jednoduchý a herpes zoster na plazivec pásový (popri známom opasec - zoster). Ani tie domáce názvy, čo sa dosiaľ používali sporadicky, nemôžu zaviniť vecné nedorozumenia, lebo sa uvádzajú popri medzinárodných termínoch.
V týchto poznámkach sa nemôžeme podrobnejšie zaoberať dôvodmi na uprednostnenie jednotlivých podôb. Kratšie aj obsiahlejšie príspevky o nich vyšli v časopise Kultúra slova (SAV) a sčasti aj v časopise Slovenský lekár. Kvôli ilustrácii uvádzame poznámku k jednému zo spomenutých názvov (citát
z Kultúry slova 1986, č. 5, s. 170): divý kašeľ (pertussis, ang. whooping cough).
Pôvodné ľudové pomenovanie somársky kašeľ prešlo do slovenskej zdravotníckej literatúry v zmenenej podobe divý kašeľ. V tejto forme ho používa Šrobár (1909), I. Stodola a spoluprac. (1937) a Chura (1949) v dosiaľ najväčšom slovenskom knižnom diele o infekčných chorobách.
Anglický termín whooping cough možno preložiť ako híkavý kašeľ, čo vraví toľko ako somársky kašeľ. Z hľadiska označovaného fenoménu je tradičný názov divý kašeľ nesporne vhodnejší ako čierny kašeľ .
V diele o slovenskej terminológii vraví jazykovedec (I. Masár 1991), že terminológia má tvoriť a naozaj aj tvorí pevnú zložku slovnej zásoby spisovného jazyka a že priamo vstupuje do služieb jazykovej kultúry. Najnovšia revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb v slovenskom preklade je stretnutím významnej časti medzinárodnej lekárskej terminológie so slovenskou terminológiou.
Okrem jej hlavného poslania môže v súčasnej podobe aspoň skromne prispieť k upevneniu kontinuity lekárskeho názvoslovia z domácich zdrojov, a teda aj ku kultúre spisovnej slovenčiny. Účasť na pestovaní tejto kultúry by nemala chýbať medzi ambíciami takej významnej zložky slovenskej spoločnosti akú tvoria lekári a zdravotnícki pracovníci.
MUDr. Bohuslav F i n ď o
