Pre PRIMAR.sk redakcia Naša Rodina.sk
Dátum uverejnenia článku: 8. apríl 2008
Spracovala: Daša Balogová
Použitá literatúra: Dieťa v ohrození X. „Biť ľudí je zlé ... deti sú tiež ľudia!“. Konferencia Detského fondu SR, 2001
Až 94% rodičov priznáva, že na svoje dieťa už zdvihlo ruku. 70 percent sa priznalo, že deti mierne telesne trestajú pravidelne a až neuveriteľných 15 percent dospelých vedome trestá deti neprimerane a tvrdo! Hoci v Dohovore o právach dieťaťa, ktorý podpísalo aj Slovensko sa štáty zaväzujú chrániť deti pred „akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním“, telesné tresty sú u nás stále bežné.
Podľa Zákona o rodine majú rodičia na Slovensku „právo použiť pri výchove dieťaťa primerané výchovné prostriedky tak, aby nebolo ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa“. Avšak čo je primerané a čo nie? Je facka len mierny trest? Je normálne z času na čas potrestať dieťa remeňom? Alebo povedať si, že jedna výchovná dieťa nezabije...
Bijeme svoje deti?
Existuje zrejme málo detí, ktoré nikdy „neschytali“. Občasný pohlavok či facka je totiž u nás stále pomerne populárnym výchovným prostriedkom. Niektorí rodičia tak jednajú v strese, z únavy, z nervozity či netrpezlivosti alebo jednoducho nevedia ako ďalej. Fyzický trest môže byť aj odrazom našej pohodlnosti alebo zneužitím moci nad slabším. A veľa rodičov chápe bitku ako samozrejmú súčasť výchovy, bez ktorej sa nedá vychovať poriadny človek. Najobľúbenejšie je capnutie po zadku alebo po tvári, pričom telesné trestanie používajú viac otcovia ako matky a bitku dostanú častejšie chlapci ako dievčatá. Deti však telesný trest vnímajú veľmi citlivo. Už školáci rozlišujú, čo je a čo nie je fér a bitka je pre nich niečo ako „presilovka“ – ja som malý a oni sú veľkí, nemôžem im to vrátiť. O niečo priaznivejšie vyznievajú prieskumy, podľa ktorých rodičia slovenských detí považujú časté bitky za úplne neprijateľné. Pre mnohých z nich už len preto, že sa po nich cítia oveľa horšie ako samotná ratolesť.
Očami odborníkov
Mnoho odborníkov poukazuje na širokú škálu „vedľajších účinkov“ telesných trestov. Takéto trestanie totiž neučí to, čo je dobré a ako sa správať v budúcnosti, len deťom napovedá to, že robili zle. Dieťa si pamätá skôr trest, ako dôvod, prečo ho dostalo. Dokonca tak dieťa vedieme k tomu, že je normálne, ak sa človek presadzuje päsťami, či už v škole alebo medzi súrodencami.
Bitka u dieťaťa vyvoláva strach, tvrdohlavosť, vzdorovitosť, nenávisť. Cíti sa ponížené, nahnevané. Prehlbuje sa priepasť medzi ním a dospelými, pociťuje nedôveru. Zo strachu pred nakladačkou klame a manipuluje, aby sa jej vyhlo. Psychológovia však varujú najmä pred dlhodobými dôsledkami tvrdších telesných trestov ako je agresivita v dospelosti, delikvencia, neurózy, psychózy, depresie, či prílišná plachosť, neschopnosť presadiť sa, nadviazať partnerský vzťah.
Druhá skupina odborníkov však fyzické tresty v niektorých prípadoch za škodlivé nepovažuje. Napríklad keď treba rýchlo zakročiť, a to najmä u malých detí. Vtedy ide vlastne len o akési „symbolické ťapnutie“ ako silnejší signál dieťaťu, že niečo nesmie robiť. Zhruba do obdobia troch rokov dieťa totiž ešte nerozumie racionálnym argumentom. Pokiaľ majú deti v rodine pocit bezpečia, dostávajú dosť lásky a pozornosti, ťapnutie v pravú chvíľu ich duševné zdravie neohrozí. Avšak symbolický telesný trest má svoje opodstatnenie iba do určitého veku. Ak bijeme dospievajúce dieťa, už je to o našej neschopnosti, tvrdia psychológovia. V staršom veku by sme teda mali dať prednosť diskusii pred buchnátmi.
Biť či nebiť?
Pokiaľ nie sme obdarení vzácnou nekonečnou trpezlivosťou nad výstrelkami dieťaťa, tak sa zrejme každému z nás z času na čas stane, že vybuchneme a dieťa udrieme. Sme preto zlými rodičmi? Občasný a mierny telesný trest pravdepodobne psychiku nášho dieťaťa nenaruší. Nemali by sme ale deti biť príliš často a ak, tak len na zadok, nikdy nie po tvári alebo po hlave. Nebezpečné je telesné trestanie detí mladších ako jeden rok a tiež trestanie s rôznymi náradiami a pomôckami. Jedným slovom, ak siahneme po telesnom napomenutí, nikdy by nemal presiahnuť únosnú mieru a ohrozovať dôstojnosť dieťaťa. Tiež si treba dať pozor na tresty za niečo, čo dieťa nevie ovplyvniť (napr. pomočovanie sa, nevedomosť) a tiež za agresivitu (tým by sme mu ukázali, že to čo robí, je vlastne v poriadku). Neodporúča sa biť deti ani vtedy, ak máme zlú náladu a za niečo, čo inokedy prehliadame.
Skúsme to bez trestov
Rozhodne najlepším spôsobom ako vychovať svoje dieťa je systém odmien. Pritom nemusí ísť o hmotné odmeny v podobe maškrty alebo diskmena. Najdôležitejšou a najkrajšou odmenou je láskavé objatie, pochvala, pocit porozumenia. To všetko dieťa motivuje a podporuje vôľu byť lepším, páčiť sa. Neexistuje totiž „zlé dieťa“. Každé túži a má prirodzenú náklonnosť byť dobrým. Ak je potomok príliš tvrdohlavý, odvráva, bije sa a nadáva, zrejme budú na vine dospelí. Aj z týchto dôvodov väčšina psychológov vrelo odporúča uprednostniť odmeny pred trestom.
Výchova založená viac na odmenách má lepšie výsledky ako výchova, pri ktorej sa používajú predovšetkým tresty. Navyše účinky trestov a tým duplom telesných, sa dajú len ťažko predvídať. Rovnaký trest vedie u jedného dieťaťa k náprave, u druhého navonok k poslušnosti a vo vnútri k nesúhlasu, tretie dieťa reaguje negativisticky a vo zvýšenej miere pokračuje v nežiaducom správaní.
U starších detí môžeme pristúpiť k systému dohôd. Dohoda je výsledkom kompromisu medzi vami a potomkom. Dáte mu priestor, aby vyjadrilo svoju predstavu napr. o čase príchodu domov z kina, vy len určíte hranice. Takto bude oveľa ochotnejšie dohodu dodržať, a čo je najdôležitejšie, nie zo strachu pred trestom ale kvôli pocitu „fair-play“. Rozumným (i keď drobným) ústupkom si získate u dieťaťa oveľa väčšiu autoritu a rešpekt ako zákazmi, krikom, fackami či domácim väzením.
Častou chybou rodičov pri trestaní je i to, že nepátrajú po príčine správania. Ak je napríklad dieťa príliš vzdorovité, uplakané, je to pravdepodobne reakcia na stres, napätie, úzkosť. Keďže ide o prirodzenú reakciu, nesmie sa trestať a už vôbec nie telesne. Ak ste si všimli zmenu v správaní u starších detí, porozprávajte sa s ním o tom, či ho niečo trápi, prečo sa tak správa. Láskavým a rozumným postojom dosiahnete oveľa viac ako prudkým a nepremysleným trestom.
