Pre PRIMAR.sk redakcia Naša Rodina.sk
Dátum uverejnenia článku: 30. január 2008
Po príchode domov ich čaká prázdny byt. Nemajú pre koho pripraviť večeru, nemajú s kým prehodiť slovo o práci, nemajú si s kým rozdeliť starostlivosť o dieťa... Aké to je byť osamelou matkou? Porozprávali sme sa s tromi ženami-matkami, ktoré boli ochotné nechať nám nahliadnuť do svojho súkromia.
Eva, 38 rokov - slobodná matka, syn Jakub (5)
Skús popísať, ako vyzerá tvoj bežný deň...
Asi tak, ako každej zamestnanej matky, ráno vyprevadím syna do škôlky, potom utekám do práce, prichádzam až večer, unavená, ale vždy sa snažím si nájsť čas na malého, trošku sa pohrať. Ale to asi každá mama, nemyslím, že u nás je to niečo iné ...
Pomáha ti niekto so starostlivosťou o syna?
Bez pomoci druhých by som to asi nezvládala. S malým mi veľmi pomáha teta, varuje ho, keď musím ísť v sobotu do práce a pomáha aj finančne. ... Bohužiaľ, keďže mi Jakubov otec neprispieva musím, všetko utiahnuť sama a preto robím aj vtedy, keď druhé mamy sú so svojimi deťmi. Ale v nedeľu sa snažíme všetko si dvojnásobne vychutnať ... podnikáme výlety, ideme niekam do reštaurácie a tak.
Hovoríš, že Jakubov otec na neho neprispieva, stretávajú sa?
Hmm, nie veľmi často, občas ho zoberie niekam so sebou, ale to je skôr o tom, že je so svojimi kamarátmi niekde na pive, nevenuje sa vyslovene jemu...
Ako vníma malý, že žijete samy, bez ocka?
Myslím, že malý má v tom trochu chaos. Minule sa ma opýtal, keď sme ho „stretli“, že: „Mami, a to je môj ocko?“. Vysvetlila som mu, ako to je a myslím, že to chápe – tak detsky. Má v ňom vzor, on jazdí na motorkách a to pre chlapca v jeho veku je niečo úžasné, veľmi ho obdivuje... ale nie je to taký pravý vzťah, keď sa nevídajú pravidelne, neviem... A niekedy, keď príde len tak na návštevu, trochu sa pohrajú, ale odchádza sám, vtedy na synovi vidím, ako ho mrzí, že ho nevzal so sebou...
A ty, ako spoločenská bytosť, necítiš sa občas sama?
Ani nie, mám dosť známych a priateľov, kolegov, stretávame sa aj s inými deťmi a mamami, vymieňame si skúsenosti, rozprávame sa o starostiach a tak je to potom ľahšie, keď zistíte, že aj druhé ženy majú veľa problémov. A niektoré to majú oveľa horšie, mne má aspoň kto pomôcť...
A čo nejaký potenciálny partner, nestratila si dôveru v mužov?
Ale nie, s ex-partnerom sme sa rozišli, aj keď vedel, že som tehotná... Bolelo to, ale teraz je to už na takej zrelej úrovni, teda aspoň u mňa. Mám to už sama v sebe vyriešené, že vlastne nikoho nepotrebujem a nehľadám, vlastne načo. Sme spokojní ako sme, musím brať ohľad aj na malého, priviesť si niekoho len tak, bol by to zásah do súkromia malého... neviem ako by som mu to vysvetlila.
Zmenila by si niečo na svojom živote?
Myslím si, že nám nič nechýba, máme kde bývať, mám prácu, priateľov, rodinu, takže nie som na všetko sama, možno je to niekedy aj výhoda, nemusíme sa hádať a tak. Ale malému určite chýba otec ako taký, aj keď možno teraz ešte nie, ale keď bude väčší určite.
Nina, 33 rokov, syn Oliver (2), žijú s dedkom, otcom matky
Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Môj bežný deň vyzerá úplne bežne, teda asi ako každej maminy na materskej. Som stále so synčekom, starám sa oňho, o domácnosť a tak... Nič zvláštne. Je to už taký stereotyp... Spočiatku som to znášala ťažšie, teda tú jednotvárnosť, ale teraz v pohode... Snažím sa, aby sme každý deň zažili niečo iné
Pomáha ti niekto so starostlivosťou o dieťa?
Bývame u môjho otca, a ten sa mu dosť venuje, myslím, že mu dosť nahrádza skutočného otca, s tým sa bohužiaľ vôbec nestýkame, je ženatý a má svoju rodinu nechceme to komplikovať, snažíme sa zariadiť sa samy.
Ako vníma synček, že žijete sami bez ocka?
Podľa mňa to až tak nevníma, ešte je malý a pre neho je normálne asi to, ako žijeme my, má mamu, dedka, ktorý je mu v podstate otcom, takže my sme asi ešte ten šťastnejší prípad. V mojom okolí je dosť mamičiek, ktoré žijú úplne samé, v podnájmoch, bez peňazí. Alebo sú aj také, že ich manželia pracujú v zahraničí a vidia sa párkrát do roka, veď to vôbec nie je manželstvo ... Ale chápem ich, keď nie sú peniaze... Nám našťastie pomáha otec, keďže ešte pracuje, inak neviem, ako by sme to riešili.
A malého otec, pomáha vám finančne?
No to vôbec, rozišli sme sa za komplikovaných okolností, jeho rodina nevie, že má ešte ďalšie dieťa a ja to nemienim pretriasať na súdoch, kvôli malému, nech je to ako to je... je to o.k.
Si mladá, necítiš sa občas sama?
No, takto by som to asi nepriznala, lebo svoj život sa snažím žiť naplno a hlavne pre syna, ale v hĺbke duše, asi tam je ten pocit, ale som zmierená...
A čo ďalší partner, privítala by si ho, ak by sa našiel?
Hmm, no coment! ... Ale nie, zadné vrátka nechávam otvorené. Je to samozrejme lepšie, ak ste s niekým a nemyslím tým rodinu alebo známych, každý potrebuje niekoho intímne blízkeho... No ale čo už.... Keď niekto príde, a bude to ozajstné, nebudem sa brániť... Ale bude to mať ťažšie, lebo bude musieť zaujať nielen mňa ale aj malého. Hlavne by to musel byť niekto s vedomím zodpovednosti za svoju rodinu...
Zmenila by si niečo na svojom živote?
Toho je veľa... Človek chce všetko robiť dobre, najlepšie ako vie, nie vždy sa to dá... Robíme chyby, potom nás to mrzí... Všetko mohlo byť inak, keby sa nestalo to a ono, ale vždy sa dá vykľučkovať a uspokojiť sa so situáciou. Ja som šťastná, že som matka, že mám synčeka, je to taký môj oporný bod.
Zoja, 42 rokov, rozvedená, 3 deti (syn, 17, dcéry 15 a 8)
Môžeš mi prezradiť, ako vyzerá tvoj bežný deň?
Asi ako u každého, cez týždeň pracujem na plný úväzok, po príchode domov sa stretneme s deťmi, pripravím večeru, potom oddychujeme, alebo robíme niečo doma, staršie deti majú svoje koníčky...
3 deti sú dosť, nie?
To áno, hoci sú už veľkí, stále je čo riešiť, niekedy je so staršími viac starostí ako s tou najmladšou... Najhoršie je, že ste na to všetko sama, nemáte sa s kým poradiť, nesiete plnú zodpovednosť, nemôžete si povedať, "teraz vypnem“ ...
Pomáha ti niekto s deťmi?
Deti sú už samostatnejšie, takže po tejto stránke je to lepšie. Ale horšie je to s peniazmi. Keďže som jediný živiteľ rodiny, je to občas veľmi ťažké, zle to pôsobí na psychiku, deti to vnímajú dosť intenzívne, najmä starší syn a dcéra, musia chodiť brigádovať, inak by sme vôbec nevyšli.
A čo ich otec? Ako často je s deťmi?
Deti majú k nemu taký diferencovaný vzťah, asi najlepšie ho vníma najmladšia dcérka, keď sme sa rozvádzali, ešte to tak nevnímala. Staršia dcéra sa s ním vôbec nestretáva a najstarší syn, ako kedy – potrebuje byť s chlapom, občas, a to chápem, ten ženský princíp mu asi ide na nervy... Deťom nebránim sa s ním stretávať, viem, že potrebujú otca, ale skôr z jeho strany akoby niekedy nebol záujem, nerozumiem tomu... To ma asi najviac mrzí, kvôli deťom.
Ako to zvládajú deti, že žijú bez otca?
Myslím, že sa to už ustálilo, kedysi to bolo dosť divoké, teraz sa snažíme s ex-manželom aspoň ako tak vychádzať, kvôli deťom. S deťmi sme sa veľa rozprávali o našej situácii ... Aj keď stále tam cítiť také nemé výčitky, prečo som to urobila a pod. Starší sú v puberte a veľmi nedávajú najavo svoje pocity, ale určite ich to trápi, tá odlišnosť, ... ale veď teraz je takých rodín veľa.
A ty ako žena, necítiš sa občas sama?
Vôbec nie. Doma je nás dosť, v práci sa stretávam s ľuďmi a pravdupovediac, som rada ak môžem byť občas sama a úplne vypnúť... čo nie je veľmi často
A čo ďalší partner, uvažovala si nad ním?
Zaujímavá otázka, ale takto neuvažujem. Pre mňa sú prvoradé deti, ešte to nie je úplne za nami. Skôr by som privítala, ak by sa ich otec viac snažil, myslím snažil byť viac otcom ... ja nemám nijakú ambíciu, hľadať im druhého otca, predsa už máme svoj rytmus, systém... Mala som na mysli skôr partnera pre teba... Ak by sa niečo vyskytlo... ale to by muselo byť ozaj vážne a tento krok by som si veľmi veľmi premyslela, po sklamaniach je človek trošku opatrnejší, ale naozaj mi od rozvodu nenapadlo niekoho si hľadať, človek ako by sa prestal cítiť ženou...
Zmenila by si niečo na svojom živote?
Strašne veľa vecí. Ani nie tak pre seba, ako pre deti. Samozrejme by som pre ne chcela úplnú rodinu, snažím sa byť aspoň 100% matkou... A možno by som zmenila aj prácu, aby bolo viac peňazí...
Ako vidno, ťažké je to s partnermi, ešte ťažšie bez nich. Respondentky sa ukázali ako statočné maminy snažiace sa napriek osobným trpkým skúsenostiam a citovým pádom o normálny život. Snažia sa žiť za dvoch, často sú nútené za dvoch aj pracovať, aby zabezpečili adekvátne materiálne podmienky pre svoje deti. Myslia predovšetkým na deti, sú pre ne plnohodnotnou oporou. Svoj osobný život odtláčajú do úzadia, aspoň dočasne zmierené zo svojim „single“ postavením. Neostáva nič iné, ako popriať im, aby našli skvelého človeka po ich boku, ak ho hľadajú a ak ho nehľadajú, veľa úžasných ľudí, ktorí podajú pomocnú ruku, vždy keď bude treba. Držíme palce!
