Pre PRIMAR.sk redakcia Naša Rodina.sk & Daša Balogová, sociálna pedagogička
Dátum uverejnenia článku: 8. január 2008
Počmárané steny, rozhádzané oblečenie, zničený nábytok, kuchyňa zmasakrovaná od jedla na nepoznanie a obývačka ako po nukleárnom výbuchu. Do toho kopec kriku, buchotu, prípadne rozbitý kvetináč či krvavé ústa – poznáte to! Nejde o katastrofický film, ale znamenie toho, že v domácnosti sa určite vyskytujú malé deti.
A čo je horšie, následky katastrof sú z roka na rok horšie! A naše deti stále vynaliezavejšie a bujarejšie ako si skrátiť voľný čas. A ďalšia zlá správa: ak máte deti v predškolskom či dokonca batoľacom veku, tak si na pokoj v duši a úhľadnú obývačku pravdepodobne ešte dobrých pár rôčkov počkáte ...
Detská hra - schválnosti rodičom alebo zmysluplná činnosť?
Hra je hlavnou a najprirodzenejšou činnosťou detí až do obdobia dospievania. I keď máme často pocit, že spočíva predovšetkým v tom, aby nám, rodičom, urobili čo najviac naschvál a pridali čo najviac vrások, verte, že hra pre ne nie je len zábavou. Už od počiatočného pozorovania okolitých zvukov a obrazov, cez objavovanie vlastného telíčka, manipulovanie s hračkami a obľúbené hry na bojovníkov, princezné, hasičov, či mamičky až po stavanie kociek a hry na počítači sa deti (i keď možno skryte a akosi druhoplánovo) učia.
V každom veku sa dieťa hrá, spektrum činností je široké a vekom sa vo všetkých oblastiach zdokonaľuje. Ako veľakrát i tu to príroda zariadila fantasticky, každou hrou sa dieťa stáva špongiou, ktorá nasáva informácie a malý jedinec tak nadobúda zručnosti potrebné pre ten-ktorý vek ako i pre budúci život. Pri hre sa naučí to, z čoho bude čerpať celý život, zároveň mu poskytuje relax, uvoľnenie, a má teda zmysel aj sama o sebe.
My, dôležití rodičia
Nezastupiteľnými pomocníkmi pri procese učenia formou hry sme my, rodičia. Snáď neexistuje mama, ktorá by svojmu dieťaťu nespievala, nehojdala ho v náručí a nenájdeme ocka, ktorý by si so svojim synčekom nestaval vežu či nezakopal s loptou. Rodič pôsobí ako vzor a model správania, čoho dôkazom je, že nás dieťatko mimoriadne rado a mimoriadne roztomilo napodobňuje.
Rodič zároveň účinkuje ako učiteľ a vychovávateľ v jednej osobe, tým že s dieťaťom vedie konverzácie o príbehu v knižke, či o tom ako správne uložiť kocku. Reguluje správanie dieťaťa a napomína ho, ak napríklad hádže bábiku o zem alebo búcha s vláčikom. A samozrejme rodič je aj bezpečnostným dozorom, ak sú detské hry príliš krkolomné.
V každom prípade, rodičia by sa mali v hre a jej prostredníctvom naučiť svojim deťom rozumieť. Dôležitý je častý kontakt, čo však, ruku na srdce, milé kolegyne-mamičky, vždy nie je možné. Pod náporom iných činností týkajúcich sa domácnosti, práce príp. ďalších detí, sa občas cítime ako natiahnuté na kľúčik. A pravdu povediac, čas na kvalitnú hru s dieťaťom si niekedy len ťažko nájdeme.
A možno aj u vás platí staré zaužívané: mamička sa o deti stará, ocko sa s nimi zabáva. Známa situácia: v zámke zaznie túžobne očakávané zaštrkotanie kľúčika a radostné ockovo „Ahojte, už som doma!“. A vy, rútite sa oproti nemu s dieťaťom ako štafetou: „Tu máš, teraz sa staraj ty!“. Z jeho zúfalého výrazu môžete vyčítať, že svoj príchod domov a aktivity po tom si predstavoval inak (rozumej: že počet detí vyžadujúcich vašu starostlivosť sa vám príchodom manžela rozrastie o ďalší kus :-). Nuž konflikt záujmov je na svete, ale jedno je isté: dieťa potrebuje vás oboch...
Hrať sa s mamou, hrať sa s ockom
Každý sa totiž s ratolesťami hrá po svojom. Spočiatku sú mamy z oboch rodičov dominantnejšie. Hry matiek s deťmi sú jemnejšie, zamerané na slovo, odohrávajú sa s hračkami. Neskôr prichádzajú na scénu otcovia a ich bláznivé vyhadzovanie, naháňačky a zápasenia si deti okamžite zamilujú. Niet sa čo čudovať, že ockovia sú oproti mamičkám pri hrách vyhľadávanejšími spoločníkmi (to je milé maminky odplata za našu celodennú starostlivosť - aká nespravodlivosť!)
Nové výskumy dokonca ukázali, že sa líši aj pôsobenie rodičov na deti rôzneho pohlavia, pretože už od narodenia začínajú úradovať typické stereotypné očakávania rodičov vzhľadom k pohlaviu dieťatka. Vedeli ste, že dospelí, najmä otcovia, pri hrách zväčša viac stimulujú dieťa rovnakého pohlavia? Otcovia teda trávia viac času s chlapcami a mamy s dcérami. Je to však dôležité pre vývin sexuálnej identity a prevzatie sociálnej roly, ktorá z tejto identity vyplýva. Dievčatká sa tak identifikujú s maminami a chlapci s ockami. Hoci toto pôsobenie trvá od narodenia väčšinou až nástupom do škôlky (pravdepodobne aj stykom s inými chlapcami, dievčatami) deti na seba preberajú prevládajúce mužské alebo ženské vzory správania. Obzvlášť na chlapcov je v tejto oblasti vyvíjaný silnejší tlak - zatiaľ čo hra dievčatka s vláčikom či autíčkom sa toleruje, ak malý chlapček siahne po bábike, zväčša je od tejto činnosti odradený.
Mami, ja chcem kamaráta!
Hoci je dieťa silne závislé na svojich rodičoch, predsa je tu niekto, kto ho naučí to, čo žiaden dospelý nedokáže. Detský spoločník! Len v styku s druhými deťmi sa naučí určitým spôsobom správania.
Hoci spočiatku (okolo 6. až 8. mesiaca) pre maličké druhé dieťatko neznamená o nič viac ako hračka, okolo roka záujem vzrastá ťahaním sa za časti tela, či o hračku. V 18 mesiacoch sa objavuje už intenzívnejší kontakt s druhými deťmi, spočiatku skôr ostýchavý, neskôr už priateľskejší. Dvojročné deti sa pri hre rady napodobňujú, pokukujú po sebe, sem-tam prehodia slovko, vymenia si hračku, hrajú sa spolu, avšak pritom každé samo. Až v predškolskom veku (3-6 rokov) deti pochopia zmysel a výhody spoločnej hry, kedy vzájomne spolupracujú a spoločne niečo vytvárajú, napr. hrad z piesku, kresbu. Vzniká tu priestor nielen pre hádky, súperenie, ale aj pre dohodu a kompromisy. Práve preto je spoločnosť druhých detí pre váš poklad v tomto veku nesmierne dôležitá. Samozrejme, sú deti, ktoré väčší kolektív znášajú ťažšie, sú hanblivé, nepriebojné. Spoločnými činnosťami a hrami sa však naučia, že nie sú sami, že sú tu i slabší, ktorým treba pomáhať, ale zároveň netreba sa dať silnejším, učia sa spolupracovať s rovesníkmi na tej istej úrovni. V kontakte so seberovnými vzniká budúca asertivita ale aj sociálne cítenie.
Za istých okolností sa môže stať, že dieťatko sa hrá s akýmsi imaginárnym kamarátom – môže ho nazývať rôznymi menami, pripisuje mu vlastnosti, stará sa o neho, rozpráva sa s ním. Ak je to prípad vášho predškoláka, nemajte strach, nejde o nič nenormálne, je to len prejav toho, že postráda spoločníkov skutočných, a teda jeho potreba detského kolektívu a precvičovania sociálnych rolí je málo uspokojená. Preto je dôležité, aby ste dieťatku túto potrebu umožnili naplniť. Ak sa rozhodujete, či umiestniť dieťa do škôlky alebo nie, všetky proti dajte nabok. Verte, že kolektívna výchova nie je umelým vynálezom minulého režimu, ale oprávneným nárokom vášho potomka ...
Hračky môžu deťom pomôcť ale aj ublížiť
Okrem dospelých, starších súrodencov, či rovesníkov sú tu ďalší dôležití pomocníci v hrách našich detí. Sú to hračky a tých je na súčasnom trhu od výmyslu sveta. Ak sa hovorí, že dnešné deti sú akési bystrejšie, šikovnejšie, možno to pripísať aj na vrub zložitejších a často až pretechnizovaných hračiek, ktoré pre batoľa či staršie dieťa poskytuje viacero podnetov pre rozvoj jednotlivých sfér v mozgu.
Hračky by mali rozvíjať priestorové vnímanie (stavebnice, vkladačky, puzzle), tvorivosť (pastelky, plastelína), hudobné a rytmické vnímanie (hud. nástroje, CD s detskou hudbou), sociálne vnímanie (kolektívne hry, spoločenské hry), sociálne cítenie (bábiky, kočíky, plyšáci), rečové schopnosti (leporelá, knižky), pohybové schopnosti (lopta, švihadlo, korčule) atď. Avšak pozor, nedajme sa zlákať intenzitou žiarenia očiek našich malých hračiekchtivých zbojníkov pri výklade hračkárstva.
Dôležité je zvážiť vhodnosť hračiek z hľadiska veku ako i pôsobenia na celkový rozvoj detskej osobnosti. Najmenšie deti sú ohrozené najmä vdýchnutím malých častí prípadne prílišnou hlučnosťou hračky. Vyslovene nevhodné a to i pre staršie vekové kategórie sú výrobky navodzujúce agresívne správanie (detské zbrane, smrtonosní roboti z akčných filmov, niektoré komiksové publikácie).
Niektorí psychológovia varujú aj pred prílišným uprednostňovaním komerčných hračiek typu Barbie (s celým príslušenstvom) či My little pony. Malé dievčatá tak môžu byť vedené k falošnej predstave dokonalosti (napr. postavy ženy) a uprednostňovaniu úpravy zovňajška pred charakterom. Typickým príkladom sú hádky malých dievčat o to, ktorá má najkrajšiu bábiku a ktorá je najkrajšie oblečená.
Hračiek by malo mať dieťa dostatok, ale rizikom je aj príliš veľké množstvo či privysoká peňažná hodnota. Dieťa tak môže nadobudnúť sklon nevážiť si ich či ešte horšie tendenciu vydupávať si vždy novú a novú hračku. Neodporúča sa kupovať ani produkty z lacných obchodov, ktoré často nespĺňajú bezpečnostné kritériá či chemické parametre zloženia materiálov.
Pomoc, moje dieťa je lenivec!
Máte pocit, že sa váš "libling" akosi málo hrá a uprednostňuje pasívnejšiu zábavu pred telkou? Či dokonca sa stal „závislákom“? Ak hľadáte odpoveď na otázku, ako ho to odučiť, musíte si v prvom rade priznať, že na vine ste pravdepodobne vy samy. Možno aj vás vidí tráviť veľa času pri televízii, možno aj u vás je televízor pustený celý deň a možno mu tak chcete vynahradiť nedostatok podnetov od vás. V každom prípade sa majte na pozore, lebo takáto aktivita mu môže uškodiť.
Nehovoríme len o zdravotných problémoch („pokazené oči“, nesprávny vývoj kostry a svalov, tučnota) ale aj o psychických vplyvoch. Ide totiž o jednostranne zameranú činnosť nevyžadujúcu žiadnu vonkajšiu aktivitu a vedie k zleniveniu myslenia, tvorivosti ako aj celého tela.
Okrem toho malý divák hltá obsah programov nekriticky a identifikuje sa s domnelými hrdinami a preberá ich spôsoby správania sa. Ostáva tak sporným, či ponúkané „detské“ programy sú naozaj vhodné pre deti. Už i v kreslených „rozprávkach“ vidieť veľa bitiek, nadávok, vyhrážok („Zabijem ťa, ty ... !“) a pod. Podobným rizikom sa stávajú aj elektronické a počítačové hry a internet, keďže už predškoláci sú pomerne zbehlí v obsluhovaní počítačov. Treba však podotknúť, že televíziu a iné médiá nemožno úplne vylúčiť z činností detí, kedže ide veľké zdroje informácie, pomocou ktorých sa deti tiež učia a vzdelávajú. Rodič by však mal dozrieť, aby malé dieťa sledovalo vhodné programy a hlavne aby sa touto záľubou nezaoberalo príliš často a príliš dlho.
