História & miľníky

2500 p. n. l. – 999 n. l.: „Zrkadlo duše“ Pred tisíckami rokov bolo ľudské telo vo svete vedy pokladané za veľké tajomstvo. Využívali sa rôzne formy pozorovania, experimentovania, rituálov, intuície a iných metód k vyhľadávaniu spojitosti medzi

2500 p. n. l. – 999 n. l.: „Zrkadlo duše“

Pred tisíckami rokov bolo ľudské telo vo svete vedy pokladané za veľké tajomstvo. Využívali sa rôzne formy pozorovania, experimentovania, rituálov, intuície a iných metód k vyhľadávaniu spojitosti medzi ľudským telom a prejavmi chorôb. Takéto bádanie sa stretalo s rôznymi stupňami úspechu. Hlbší výskum ľudskej fyziológie nebol objavený. Ľudia si kládli otázky, ktoré neboli zodpovedané: čo je z krvi, čo je to krv, kadiaľ tečie, ako a kde sa tvorí. Mnohým bolo jasné: transfúzia krvi bude hudbou budúcnosti.

 

2500 p. n. l.

Egypťania využívali „krvácanie“ k liečeniu pacienta. Ilustrácia na náhrobku (Memphis, Egypt) zobrazuje pacienta krvácajúceho z nohy a krku.

 

500 p. n. l.

Grécky mysliteľ Alcmaeon of Croton, praktizujúci pitvu na zvieratách, spozoroval, že tepny a žily majú odlišnú stavbu.

 

450 – 400 p. n. l.

Empedocles, grécky filozof, si myslí, že vedomie sa skrýva v srdci a teoretici tvrdia, že podstatu tvoria štyri živly – zem, vzduch, oheň a voda.

 

400 p. n. l.

Vplyv myšlienok Empedoclesa a Hippocratesa sa premieta do teórie štyroch živlov – elementov, telo sa skladá zo štyroch častí – krvi, flegmatickosti, čiernej žlči a žltej žlči. Narušenie rovnováhy týchto zložiek má za následok chorobu. Teória Hippocrata a jeho prívržencov položila a ovplyvnila základy západnej medicíny - choroba môže vzniknúť prirodzene alebo

z dôvodu mágie, pacient sa má pozorovať a príznaky zaznamenať, aby sa dali neskôr analyzovať. Lekári by mali dodržiavať „etický kódex liečenia“.

Hippocrates spozoroval, že ak nechá krv v sklenenej banke po pridaní soli stáť, aby sa usadila, rozdelí sa na tri vrstvy. Horná vrstva ostane priezračná, slamovožltá - je to plazma. Strednú tenkú vrstvu tvoria biele krvinky. Najťažšia, spodná vrstva červenej farby, ktorá tvorí 45% objemu, pozostáva z červených krviniek.

 

350 p. n. l.

Grécky filozof Aristoteles veril, že srdce je centrálnym orgánom tela a sídlo duše. Uskutočnil pitvu mnohých zvierat a popísal ich anatomickú štruktúru. Na základe týchto pozorovaní sa Aristoteles domnieval, že srdce je trojkomorový orgán a rovnaký je prítomný aj u človeka.

 

300 p. n. l.

V Alexandrii, ako jeden z prvých, Grék Herophilus Chalcedonský pitval človeka a dospel k záveru, že stavba tepien a žíl je odlišná a ich hlavnou funkciou je prenos krvi.

 

130 p. n. l. – 200 n. l.

Prostredníctvom štúdia anatómie sa stále úspešnejšie liečili pacienti, vznikali mnohozväzkové publikácie o medicíne a filozofii medicíny. Jedným z najznámejších lekárov svojej doby bol Claudius Galenus, známy ako Galen, ktorý však ostal v tieni slávy svojho učiteľa Hippocrata. Pitvanie a experimentovanie na zvieratách dokázalo, že tepny obsahujú krv, ale nebola uspokojivo zodpovedaná odlišnosť medzi systémom tepien a žíl. Tieto myšlienky (nie všetky však boli správne) formovali základy medicínskych pravidiel nasledujúce storočia.

 

1000-1699: „Status Quo pod ohňom“

Vývoj a skúmanie prechádzajú do sveta vedy. Objav cirkulácie krvi (popísanej Egypťanmi storočie predtým) dosiahli aj Európania. V 17. storočí sa prvý raz uskutočnila krvná transfúzia, zo zvieraťa do zvieraťa, neskôr zo zvieraťa do človeka. (I keď transfúzia zo zvieraťa do človeka sa nepokladala za medicínsku, niektorí príjemcovia to prežili.) Na konci storočia vedci pozorovali, popísali a odmerali červené krvinky.

 

Okolo roku 1200

Lekár Eminent Cairo a autor Ibn al-Nafis objavili a popísali cirkuláciu krvi – pohyb krvi do a z pľúc.

 

1553

Nevedomý Ibn al-Nafisov objav podnietil španielskeho lekára a teológa Michaela Servetusa sledovať krv ako prúdi z jednej strany srdca do druhej cez pľúca, namiesto toho, aby prechádzala cez stenu medzi komorami, čo vyvracia Galenovu teóriu trojkomorového srdca. Bol upálený pre popieranie existencie Svätej Trojice.

 

1555

Talian Andreas Vesalius kritizuje Galena v druhom vydaní svojej sedemdielnej práce zameranej na detailný popis ľudskej anatómie, DE FABRICA.

 

1628

Britský lekár William Harvey vydáva svoje majstrovské dielo EXERCITATIO ANATOMICA DE MOTU CORDIS ET SANGUINIS IN ANIMALIBUS (Anatomické pojednanie o pohybe srdca a krvi vo zvieratách), v ktorej vysvetľuje cirkuláciu krvi v tele a jej pumpovanie srdcom. DE MOTU CORDIS, ktorý bol veľmi kritizovaný, je vyvrcholením Harveyových testov na zvieratách a skúmania žíl na ramenách žijúcich objektov.

 

1658

Jan Swammerdam, 21- ročný holandský bádateľ, využívajúci k práci mikroskop, bol prvou osobou, ktorá pozorovala a popísala červené krvinky.

 

1661

Používanie mikroskopu pri sledovaní uchytenia artérií a žíl v kapilárnom systéme skúmal aj talian Marcello Malpighi.

 

1665

V Anglicku prvý raz previedol transfúziu medzi zvieratami Richard Lower. Pomocou hrubej striekačky vytvorenej z husieho pera a mechúra vytvoril slávny architekt Christopher Wren spojenie medzi psom, ktorý krvácal z tepny na krku a druhým psom.

 

1667

V júni francúzsky lekár Jean-Baptiste Denis podal transfúziu jahňacej krvi deväťročnému chlapcovi trpiacemu horúčkou. Prepojil jahňaciu tepnu s chlapcovým predlaktím, bez akýchkoľvek negatívnych reakcií u pacienta. Denis použil túto procedúru pri viacerých iných pacientoch, až do smrti jedného z nich, Antoine Mauroya, ktorému podal dva razy transfúziu z teľacej krvi.

 

1670

Denis žaloval vdovu Antoine Mauroya za poškodenie jeho reputácie. Prípad prejednával francúzsky parlament a zakázal všetky transfúzie u ľudí.

 

1674

Anton van Leeuwenhoek precízne popísal červené krvinky a približne ich odmeral. Veľkosť vyjadril nasledovne: „sú 25.000-krát menšie ako jemnozrnný piesok".

 

1700 – 1919: „Objav a výskum“

V tomto období objavov a výskumu dochádza k zmene vnímania sveta dramatickejšie ako kedykoľvek predtým. Prvá transfúzia medzi dvomi ľuďmi bola vykonaná, i keď riziko zlyhania bolo vysoké. Výskum ešte nemal znalosti z rozdelenia krvi do krvných skupín.

Všetko neskôr zmenil Rakúšan Karl Landsteiner publikovaním objavu rozdelenia ľudskej krvi do troch skupín (v roku 1901). V čase prvej svetovej vojny poznanie krvných skupín nadobudlo veľký význam a transfúzie sa stávali bežnou lekárskou praxou.

 

1795

V lekárskom časopise Philadelphia sa objavila poznámka pod čiarou o prvej medziľudskej transfúzii od lekára Philipa Syng Physicka, avšak jeho práca nebola nikdy publikovaná.

 

1818

V októbri vynikajúci britský pôrodník a lekár James Bludell vykonal prvú zdokumentovanú transfúziu krvi z človeka do človeka. Výkon uskutočnil injekčnou striekačkou, ktorú použil ešte 12 – 14 krát u rôznych darcov, čo viedlo k bolestivým vnútorným zápalom a krvácaniu. Po prechodnom zlepšení nakoniec pacient aj tak zomrel.

 

1874

William Osler pozoroval malé bunkové fragmenty z kostnej drene, ktoré sa formovali do chuchvalcov v krvnom riečisku, tieto bunkové fragmenty pomenoval doštičky (platelets).

 

1901

Rakúsky lekár Karl Landsteiner publikoval svoj objav troch skupín ľudskej krvi – A, B a C, ktorú neskôr zmenil na O. Zostavil „rovnice“ výsledných reakcií miešania séra a červených krviniek, čím nepriamo položil základy pre 6 krvných typov. Červené krvinky reagovali so sérom v prvej skupine, ktorú nazval „A“. Toto sérum zmiešal s červenými krvinkami v druhej skupine - „B“. Aj v skupine „B“ došlo k reakcii so sérom skupiny „A“, avšak krvinky v tretej skupine ( „C“) nereagovali so sérom skupín „A“ a „B“. Na základe týchto poznatkov vydedukoval, že existujú dva rozdielne typy protilátok zúčastňujúcich sa zhlukovania krviniek, jedna v skupine „A“, druhá v skupine „B“ a obe spolu v skupine „C“.

 

1902

Lekár Lansteiner, jeho spolupracovníci Alfred von Decastello a Adriano Sturli identifikovali štvrtú krvnú skupinu „AB“, ktorá vytvára zhluky červených krviniek v oboch skupinách - „A“ aj „B“.

 

1907

Lekár Ludvig Hektoen z Chicaga doporučuje testovať krv darcu aj príjemcu podľa znakov nezlučiteľnosti (alebo vhodnosti) , hlavne pri transfúzii.

Lekár Reuben Ottenberg využil ako prvý pri transfúzii znaky nezlučiteľnosti a za viacero rokov úspešne vykonal 128-krát transfúziu bez negatívnych reakcií.

 

1914

Takmer súčasne výskumníci Albert Hustin z Bruselu a Luis Agote z Buenos Aires objavili, že pridanie citrátu sodíka do krvi zabráni jej zrážaniu. Doktor Hustin publikoval tento objav v apríli.

 

1915

Doktor Richard Lewinston v newyorskej nemocnici definoval správnu koncentráciu citrátu sodíka, ktorý má byť primiešaný do darovanej krvi, aby sa nezrážala, ale zároveň zostala neškodná pre príjemcu - 2 %. Doktor Richard Weil stanovil, že takto upravená krv môže byť schladená a uchovaná niekoľko dní pre potreby transfúzie.

 

1916

V Rockefellerovom Inštitúte v New Yorku Francis Peyton Rous a J.R. Turner zdokonalili citrátovo-glukózový roztok natoľko, že takto upravená krv sa mohla uskladniť niekoľko týždňov po odbere a predsa zostala použiteľná pre transfúziu.

 

1917

Počas prvej svetovej vojny sa využili poznatky o úprave krvi a bola vytvorená prvá „zásobáreň“ krvi.


1920 – 1949: „Vojnový dopad“

V čase trvania prvej a druhej svetovej vojny význam pokusov s ľudskou krvou dosiahol výrazný pokrok. Vojna nebola len podnecujúcim faktorom na výskumy, ale zároveň vytvorila „podmienky“ pre všetky procesy zamerané na záchranu ľudského života.

Väčší vplyv ako španielska civilná vojna mala na tento rozvoj druhá svetová vojna. Predovšetkým, čo sa týka prvých transportov krvi na frontové línie. V čase vojny bolo navrhnuté, aby spojenecké formácie zachraňovali ľudí pod záštitou dobre fungujúcej organizácie. Vďaka vojenskej situácii dvaja Američania – Edwin Cohn a Dr. Charles Drew, položili základy pre zásobovanie krvou s možnosťou jej distribúcie do inkriminovaných oblastí.

 

1922

Percy Lane Oliver založil databázu darcov v Londýne. Dobrovoľný darca súhlasil s 24 hodinovou zastihnuteľnosťou telefónom. Všetci dobrovoľní darcovia sa podrobili prehliadke na choroby, ich krv sa testovala a určil sa jej typ. Meno darcu sa spolu s telefónnym číslom zapísalo do katalógu, aby boli v čo najkratšom čase k dispozícii v prípade akútnej požiadavky na krv.

 

1930

Lekár Serge Yudin na Sklifosovskom inštitúte v Moskve testoval ako prvý účinnosť ľudskej krvi z mŕtvoly. Úspešne oživil mladého muža, ktorý sa pokúsil o samovraždu podrezaním žíl na zápästí. Bolo mu transfúziou podaných 420 „jednotiek“ krvi z mŕtveho 60-ročného muža, ktorý krátko predtým zomrel pri autonehode. Rusi boli prví, ktorým sa podarilo zriadiť a dať do prevádzky sieť zariadení na zhromažďovanie krvi z nemocníc.

 

1936

V auguste bola lekárom Federico Duran-Jordom založená Prvá barcelonská krvno-transfúzna službu. Služba zhromažďovala krv, testovala ju, zadeľovala do krvných skupín, konzervovala a zásoby udržiavala vo fľašiach v chladiacich zariadeniach.

Kanadský vojenský lekár Norman Bethune bol dobrovoľníkom a stál pri zrode základov mobilnej transfúznej služby v Madride, tzv. Španielsko – kanadského krvného transfúzneho inštitútu.

 

1937

Lekár Bernard Fantus použil termín „krvná banka“ na označenie krvi od darcov a služieb spojených s darcovstvom krvi.

 

1939

V roku 1939 lekári Philip Levine a R.E.Stetson objavili dovtedy nepoznané protilátky v krvi ženy, ktorá porodila mŕtve dieťa. Predpokladalo sa, že sa jedná o faktor v krvi plodu, zdedený od otca, ktorý spustil tvorbu protilátok v tele matky proti samotnému plodu.

 

1940

V tomto roku lekár Karl Landsteiner a Alexander Wiener objavili „Rh faktor“, a to vďaka pokusom s červenými krvinkami opíc (rodu Macac Rhesus) a identifikovaný antigén - znak bol Levinom a Stetsonom pomenovaný ako Rh faktor.

 

1940

Nedostatok plazmy počas druhej svetovej vojny okamžite vyvolalo zriadenie laboratória lekárom Charlesom Drewom v presbyteriánskej nemocnici v New Yorku.

Vybudovanie technicky vyspelého laboratória viedlo k zdokonaleniu oddelenia a uchovávania krvnej plazmy, ktorá sa pokladala za najdôležitejšiu časť krvi z hľadiska jej lekárskeho využitia. Lekár Drew zdokonalil sterilizačný proces, testovanie a uskladnenie plazmy pre zásielky určené zahraničnému Červenému krížu.

Hľadanie stabilnejšej a odolnejšej náhrady za tekutú plazmu viedlo harvardského biochemika Edwina Cohna k separácii proteínov alebo ich fragmentov z plazmy. V sérii krokov, ktoré sa opakovali s drobnými odchýlkami v teplote a vonkajších podmienkach, sa plazma zmiešavala v centrifúge s roztokom etylalkoholu. Vďaka tomuto procesu dvojitej frakcie sa Cohnovi a jeho tímu podarilo izolovať jednotlivé komponenty plazmy, a to fibrinogén (časť I.), gamaglobulín (časť II. a III.) a albumín (časť IV.) Každá z týchto častí sa využívala v iných terapeutických indikáciách.

 

1941

V januári sa Americký červený kríž dohodol s civilným darcovským servisom na spoločnom „zbieraní“ krvnej plazmy. Prvé takéto centrum bolo otvorené v New Yorku 4. februára a Červený kríž v New Yorku 4. februára a Červený kríž vyzbieral v priebehu vojny viac ako 13 miliónov jednotiek krvi.

1943

Vo svojej správe lekár Paul Beeson popísal v odbornom časopise JAMA (JOURNAL OF THE AMERICAN MEDICAL ASSOCIATION) sedem prípadov, pri ktorých došlo k prenosu hepatitídy transfúziou krvi alebo plazmy.

 

1947

Ako alternatíva Červeného kríža vznikali centrá po celej krajine, ktoré v povojnovom období pracovali nezávisle a vytvárali spoločenstvá krvných bánk spolu s medzinárodnou sieťou krvných bánk. Začlenili sa tak pod jednotný názov Americká asociácia krvných bánk. Ich prvé stretnutie sa uskutočnilo v Dalase.

 

1948

Lekár Carl W. Walter vynašiel plastické vrecká na odber krvi. Od tohto objavu sa sklenené nádoby (používané k tomuto účelu) dostávali do úzadia, hlavne vďaka ich krehkosti a väčšej pravdepodobnosti rozbitia, s čím súvisela možnosť kontaminácie. Prekonali ich plastické nádoby, ktoré spôsobili revolúciu v darcovstve krvi.

 

1950: „Nové výzvy“

Po druhej svetovej vojne vedy zaoberajúce sa krvou dosiahli nový rozmach - a neúspech. Hoci vynález plastických krvných vakov zredukoval vonkajšiu kontamináciu krvi darcov na neobvykle nízku úroveň. Skomercionalizovanie poznania Rh protilátok zachránilo životy mnohých Rh pozitívnych detí narodených Rh negatívnym matkám. Objavenie faktora VIII znížilo počty obetí hemofílie a ponúklo im šancu na kvalitnejší život.

Všetky tieto objavy však boli zatienené vysokou „vnútornou“ kontamináciou krvných preparátov vírusmi hepatitídy a HIV. Výsledkom bola nová reakcia na toto tragické zistenie - krv sa testovala ešte prísnejšie, aby bola bezpečnejšia ako nikdy predtým.

 

1959

Vďaka röntgenovým lúčom lekár Max Peruty z Cambridge University z Anglicka objasnil štruktúru hemoglobínu - proteínu, ktorý je dôležitý pri viazaní kyslíka na červené krvinky.

 

1965

Lekár Judith Pool zo Stanfordskej univerzity objavil pri pomalom rozpúšťaní zmrazenej plazmy vysoko výnosnú „usadeninu“ s obsahom faktora VIII. „Usadenina“ bola pomenovaná Cryoprecipitates (kryoprecipitát), skrátene Cryo, a uzatvorila kapitolu krvácania u hemofilikov. Cryo bolo možné podávať aj v domácej liečbe infúziou po rozmrazení a pod dozorom lekára.

 

Okolo roku 1960

Lekári Kenneth M. Brinkhous z univerzity v Severnej Karolíne a Edward Shalnbrom z Hylandského laboratória vyprodukovali koncentrovanú formu faktora VIII, ktorú destilovali, filtrovali a centrifugovali, až získali prášok, ktorý bol 100-krát účinnejší ako nespracovaná plazma. Tento prášok bol ľahko skladovateľný vo fľaštičkách a mohol byť injekčne použitý u hemofilických pacientov.

 

1971

Lekár Baruch Blumberg z Medzinárodného inštitútu pre zdravie identifikoval substanciu na povrchu vírusu hepatitídy B, ktorá vyvolávala produkciu protilátok. Jeho práca viedla k objaveniu testu citlivého na prítomnosť protilátok proti hepatitíde B. Test je v správe FDA (Food and Drug Administration).

 

1981

Prvá správa o syndróme deficientnej imunity sa nazývala GRID (Gay-related Immunodeficiency Disease), nakoľko tento syndróm bol všeobecne rozšírený medzi homosexuálmi. Až neskôr bol premenovaný na AIDS (Acquired Immuno Deficiency Syndrome).

 

1983

Výskumník a lekár Luc Montagniers v laboratóriu v Pasteurovom inštitúte vo Francúzku izoloval vírus vyvolávajúci AIDS. Vírus bol identifikovaný v lymfatických uzlinách na krku jedného pacienta, a preto bol označený ako LAV (lymphadenopathy-associated virus).

 

1984

Lekár Robert Gallo z Medzinárodného inštitútu pre zdravie oznámil, že identifikoval vírus spôsobujúci AIDS, ktorý nazval HTLV III (human T-cell lymphotropic virus), čo zverejnil na tlačovej konferencii.

 

1985

Až po infikovaní asi tucta Američanov AIDS prostredníctvom krvnej transfúzie, sa zintenzívnil tlak na testovanie krvných prípravkov na prítomnosť HIV. Prvý kontrolný test dokázal zdetekovať prítomnosť alebo neprítomnosť anti-HIV protilátok – tzv. ELISA test – s licenciou v Spojených štátoch. Test je univerzálne používaný v amerických krvných bankách.

Po objavení HIV vírusu vzniká boj medzi vládami Spojených štátov a Francúzka so snahou o získanie vlastníckych práv, podpory a honorárov zo súboru testov proti tomuto vírusu.

 

1987 – 2002

Objav série veľmi citlivých testov, ktoré sa začali používať na testovanie krvi darcov s cieľom identifikácie infekčných chorôb a zabránenia ich prenosu (napr. ľudský T-Lymphotropic-Virus-I-antibody (anti-HTLV-I) test, anti-HCV test, HIV-1 a HIV-2 protilátkový test, Nucleic Acid Amplification Testing (NAT), ktorý priamo detekuje genetický materiál vírusov ako HCV a HIV). Dobrovoľní darcovia krvi sú však najväčšou zárukou v boji proti prenosu týchto závažných ochorení.

 Predchádzajúca téma
Ocenenie darcov krvi  

 Nasledujúca téma
Etický kódex darcovstva krvi a krvnej transfúzie

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Primár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Šesť dôvodov, prečo sa oplatí cestovať do Ruska
  2. Špeciálna príloha: Krížovky na leto
  3. S kreditkou začína pohodová dovolenka už na letisku
  4. Zmrzlina v Mekáči má u nás kratšiu záruku ako v Rakúsku. Prečo?
  5. Aká je ideálna vlhkosť a teplota v byte? Výskum hovorí jasne
  6. Veríte brusniciam pri zápaloch močových ciest? Nemusia stačiť
  7. Dobrú chuť: Letné šaláty a bizarné praktiky food fotografie
  8. Vyberiete si radšej romantický Paríž alebo slnečné Nice?
  9. O asistovanej reprodukcii sa šíri množstvo zavádzajúcich tvrdení
  10. Pivovar Šariš rozdá tisíce eur, o časti peňazí rozhodnú ľudia
  1. Šesť dôvodov, prečo sa oplatí cestovať do Ruska
  2. Špeciálna príloha: Krížovky na leto
  3. Najpredávanejšou jazdenkou v tuzemsku bola Škoda Octavia
  4. Gopass-dovolenka, ktorá sa oplatí
  5. OMV robí dovolenku pre vodičov oddychom
  6. OMV robí dovolenku pre vodičov oddychom
  7. S kreditkou začína pohodová dovolenka už na letisku
  8. Zmrzlina v Mekáči má u nás kratšiu záruku ako v Rakúsku. Prečo?
  9. Dubravské Čerešne majú sladké prekvapenie pre najrýchlejších!
  10. Aká je ideálna vlhkosť a teplota v byte? Výskum hovorí jasne
  1. Aká je ideálna vlhkosť a teplota v byte? Výskum hovorí jasne 36 329
  2. Zmrzlina v Mekáči má u nás kratšiu záruku ako v Rakúsku. Prečo? 24 084
  3. Šesť dôvodov, prečo sa oplatí cestovať do Ruska 18 579
  4. Infografika: Slováci minuli na Pohode historicky najviac peňazí 14 492
  5. Dobrú chuť: Letné šaláty a bizarné praktiky food fotografie 9 427
  6. Veríte brusniciam pri zápaloch močových ciest? Nemusia stačiť 5 739
  7. Vyberiete si radšej romantický Paríž alebo slnečné Nice? 4 153
  8. O asistovanej reprodukcii sa šíri množstvo zavádzajúcich tvrdení 3 433
  9. Špeciálna príloha: Krížovky na leto 3 224
  10. S kreditkou začína pohodová dovolenka už na letisku 2 628

Hlavné správy zo Sme.sk

Autorská strana Michala Havrana

Európa je civilizácia fake news (píše Michal Havran)

Rimania označili zmŕtvychvstanie ako prvý hoax.

AUTO

Sen o elegantnom kupé z Bratislavy sa stane realitou

Koncept, ktorý ostal na papieri, sa rodí po 55 rokoch.

Neprehliadnite tiež

Sinice, parazity aj vírusy. Ako sa im vo vode vyhnúť?

Na verejné kúpalisko potrebujete dobrú imunitu.

Dermatovenerológ: Chlamýdie môžete chytiť aj na kúpalisku

Olej na kožu nepatrí, chémii sa vyhnete minerálnymi filtrami hovorí JURAJ HEGYI.

Ako dlho zostane nikotín v tele po poslednej cigarete?

Kedy sa nikotín odbúra z krvi a komu to trvá najdlhšie.

U sklerózy môže invaliditu prezradiť železo v mozgu

Metóda môže pomáhať pri testovaní liekov.

Päť rád, ako si na grilovačke neotráviť hostí

Večierky pod holým nebom majú hygienické pravidlá.