Radiológ, röntgenológ Narodil sa: 16. jún 1910, Drážďany
Zomrel: 28. december 1995, Gauting (pri Mníchove)
Heinz Oeser bol jedným z tých, ktorého vedecká činnosť sa uplatňovala hlavne v onkologickej oblasti.
Od roku 1928 študoval Oeser medicínu vo Freiburgu, Mníchove, Viedni a nokoniec na Friedrich-Wilhelmsovej univerzite v Berlíne, kde v roku 1934 ukočil svoje štúdium zložením štátnych skúšok. Po aprobácii a promócii v roku 1936 pracoval až do roku 1945 na Oddelení röntgenológie chirurgickej univerzitnej kliniky Charité v Berlíne, kde vykonával radiologickú a výskumnú činnosť, s ktorou sa v roku 1944 habilitoval. K jeho radiologickým učiteľom patrili aj veľký radiológ Karl Frik (1878 1944), Henri Chaoul (1887 – 1964) a Herbert Schoen (1887-1975). Od roku 1947 pracoval Oeser v Röntgenlogickom inštitúte renomovaneho súkromneho sanatória v Berlíne – Charlottenburgu, kde hneď po nástupe vykonával prax na poli röntgenológie.
V roku 1949 bol povolaný ako mimoriadny profesor pre odbor Röntgenológia a radiológia na Medicínsku fakultu do Berlína a v rokoch 1950 – 1969 tu pracoval ako riaditeľ na katedre Lekárskej radiológie Radiologického inštitútu v štátnej nemocnici v Berlíne – Charlottenburgu. V rokoch 1960 – 1963 sa Oeser značne angažoval vo výstavbe novovybudovanej univerzitnej radiologickej kliniky v Steglizi (od roku 1994 premenovanej na Univerzitu Benjamina Franklina). V roku 1966 sa stal riadnym profesorom na Radiologickej klinike, kde prevzal jej vedenie v roku 1970 a tento úrad zastával až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1978. Po odchode do dôchodku pracoval naďalej ako lekár.
Oeser bol ustavične hľadajúci, vyzývajúci a pýtajúci sa, vedecky a prakticky zainteresovaný lekár, ktorý zaviedol do radiologického výskumu, najmä v liečbe rakoviny, rozhodujúce impulzy. Už počas jeho činnosti v Charité sa objavovalo jeho meno v medicínskych publikáciách, ako napr. „Viacročné skúsenosti s röntgenovými lúčmi na kožný a perový karzinóm (1937)“ a „K röntgenologickej súhre príznakov pri kostnom nádore, osteóme (1939)“. Podieľal sa na zavedení vrstvového vyšetrovania pri diagnostike pľúc, blízkom ožiarení hlboko ležiacich skupín nádorov, liečbe maligných (zhubných) nádorov rotačným zariadením. Dôležitosť rýchlo sa rozvíjajúcej nukleárnej medicíny v 50-tych rokoch bola jeho veľkou záľubou.
Viac ako 20 odborných prác z tohto obdobia a jeho monografia „Liečba vredov ožarovaním“ (1954) nám spostredkuva pôsobenie a smerovanie jeho tvorby. K Oeserovým neskorším prácam, ktoré vyvolávali živé diskusie, patria obidve monografie „Boj s rakovinou – nádej a realita (1974)“ a „Rakovina – osud alebo previnenie? (1979)“.
Oeserova budovateľská práca na štátnych, či univerzitných Inštitútoch radiológie Westend a Steglitz boli smerodajnými pre medicínu a jej dôsledky mali vplyv ďaleho za hranice Berlínu. Počas jeho činnosti vo Westende viedol výskumnú prácu podľa plánu, využívajúc moderné poznatky a nástroje, stroje. Pod jeho menom je známych 84 prác, ktoré boli publikované. Pod jeho vedením rovnaký vplyv dosiahla aj Radiologická klinika v Steglitzi. Všetky, v 60-tych rokoch začínajúce prístrojové a fyzikálne objavy, sa snažil vyskúšať aj v praktickom živote.
Popri množstve čestných členstiev z domácich a zahraničných odborných spoločností, sa stal Oeser v roku 1905 predsedom založenej Nemeckej röngenologickej spoločnosti. V rokoch 1960 až 1972 a 1983 bol v správnej rade Berlínskej röngenologickej spoločnosti. Jeho pozoruhodné práce viedli k udeleniu Johann-Georg-Zimmermannovej ceny v roku 1976. Oesersove životné dielo bolo v roku 1985 ocenené aj krížom 1. triedy.
