Chirurg Narodil sa: 8. júl 1766, južné Francúzko
Zomrel: 1. august 1842, Paríž
Bol osobným chirurgum cisára Napoleóna I. (1769-1821), zlepšil chirurgické metódy zamerané na techniku amputácie, okrem iného je po ňom pomenované aj jedno ochorenie („Larrey-ho hernia), ale predovšetkým je známy jeho humánny prínos v založení tzv. „lietajúce lazaretov pre zranených“. V tom období obdržal aj úctivý titul „lekár v núdzi“, pretože vytvoril organizačné a plánovacie princípy, ktoré sú v tiesňových situáciach využívané a platné aj v súčasnosti.
Na bojových poliach začiatkom 19. storočia byť zranený znamenalo to isté, čo umrieť, nakoľko zranenia po guľkách z kanónov a bajonetov, vojakov buď zmrzačili alebo usmrtili a tí, čo neumreli hneď boli vydaní napospas osudu, bez akejkoľvej lekárskej starostlivosti. Často až po niekoľkých dňoch, na základe prerušenia boja, boli niektorí „preživší“ vojaci pozbieraní. Naložili ich na otvorené vozy a po zlých cestách ich previezli často do veľmi vzdialených poľných lazaretov. Tie sa často nachádzali v kostoloch, verejných budovách alebo na miestach, kde bola voda. Tu ich položili často bez deky alebo slamy na studené kachličky alebo na stanové plachty a čakali, kým sa k nim dostane lekár. Najčastejšie mali zapálené rany, tetanus alebo plynovú sneť. Napriek tomu boli tieto lazerety jedinou šancou, ktorá ich držala pri živote, hoci väčšinou sa z nich stali mrzáci.
Larrey sa narodil v južnom Francúzku ako syn sedliaka, študoval chirurgiu a v roku 1787 sa stal lodným lekárom na fregate francúzkeho kráľa Ludwiga XVI., ktorého počas Francúzskej revolúcie v roku 1793 sťali. V roku 1796 sa stal Larrey profesorom chirurgie v Paríži a v roku 1805 sa zúčastnil ako vojnový lekár výprav na všetkých vojenských ťaženiach a bojových poliach v „Napolenonovej veľkej armáde“: vo Francúzku, Španielsku, Egypte, Palestíne, Prusku, Rakúsku a Rusku, kde armáda skoro úplne celá zahynula, potom pri ústupovej bitke a nakoniec pri vojne za slobodu v rokoch 1813/1814, kedy bol Napoleon vyhostený na ostrov Elba.
Keď sa Larrey ako štábny lekár zúčastnil francúzkej revolúcie, ktorú od roku 1792 viedol Napoleón proti Rakúsku a Prusku, otriasol ním neutešený osud zranených a zmrzačených vojakov. „Lekár je a musí byť priateľom humánnosti... je to zaväzujúce ako pre nevinných, tak aj pre vinných niečo urobiť pre chorý, či zranený organizmus!“, povedal pri vysvetľovaní pohnútok, ktoré ho najviac ovplyvnili.
Svoju predstavu o pomoci vylepšil tak, že „založil“ tzv. Ambulance volante, alebo „lietajúce lazarety“: išlo o skupiny, kde boli traja jazdci – chirurgovia a jednen ošetrovateľ. Na koňoch si viezli všetkú potrebnú výstroj k prvej pomoci. K takejto jednotke neskôr pribudli oddelenia prvej pomoci, ktoré s ľahkým dvojzáprahom išli povedľa jazdcov – chirurgov a niesli inštumenty, nádoby na vyplachovanie, pocínované poháre na občerstvenie pre ranených a nosítka pre dvoch zranených. Tak bolo možné už na bojovom poli zastaviť krvácanie, dať nutné obväzy, urobiť neodkladné amputácie, to znamená urobiť maximum pre stabilizáciu zdravotného stavu zranených, a tak zvýšiť šance prežitia pri prevoze do ďalekých lazaretov.
Larrey sa staral aj o zranené kone, pre ktoré mal tiež obväzový materiál vždy pri sebe. Neskôr sa vybudovali lepšie oddelenia prvej pomoci, vďaka štvorzáprahu, ktorý umožnil vziať štyroch zranených a ďalšieho ošetrovateľa. Vďaka zavedeniu Larrey-ho postupov do praxe, mal každý zranený práve dostať prvú pomoc do 15 minút, pričom sa nerozlišovalo medzi bežnými vojakmi a generálmi. Počas 24 hodín dostal každý ťažkozranený vojak starostlivosť v lazarete a svoju vlastnú čistú slamu. Ľahšie zranení však museli čakať, kým budú ich zmrzačení kamaráti zoperovaní.
Bez dnes samozrejmej lekárskej technike, liekom a organizačným možnostiam vykonal Larrey a jeho kolegovia – chirurgovia denne viac ako sto amputácií. Tak vykonal počas 24 hodín Larrey na neskutočne zakrvavenom zimnom, zasneženom bojovom poli pri pruskom Eylau 18. februára 1807 viac ako 200 amputácii nôh a rúk, bez možnosti a vedomosti o sterilite a dezinfekcii s tými istými nástrojmi a bez použitia utišujúcich prostriedkov a skoro žiadnej anestézii, ktorú objavil aj v roku 1846 William Thomas Green Morton (1819-1868)! Amputácia sa vykonávala tak, že sa oddelilo - odrezalo postihnuté rameno alebo noha v kĺbe, a prípadné cievy sa prerušili. To trvalo hajviac minútu, išlo to veľmi rýchlo, keď sa kosti prerezali pílou. Na zmiernenie bolestí sa využívali kamaráti, ktorí zraneného pevne držali. Larrey amputoval tak veľa, ako sa len dalo, bez toho, aby mal k tomu písomný súhlas.
Larrey-ho lietajúce lazarety sa stali veľmi rýchlo známe a začali ich kopírovať nielen protivníci – v tomto prípade Prusi, ale neskôr aj veľa iných krajín. Ich prvá zaťažkávacia skúška prišla v roku 1813 pri vzbure obyvateľstva Lipska, na ktorej sa zúčastnilo na pruskej a francúzkej strane viac ako 450.000 vojakov, z čoho bolo asi 100.000 usmrtených a zranených!
Nielen tzv. lietajúce lazarety sa budovali a vylepšovali, ale aj úmysel poskytnúť pomoc zraneným vojakom protivníka, ktoré sa začali dostávať do praxe. Prvú iniciatívu v tomto smere vyvinul francúzsky filantrop Henry Dunant (1828-1910), ktorý založil „Medzinárodný výbor pre červený kríž“ v roku 1864, čím sa vytvoril prvý prielom v pomoci ako takej. Larreyho kolega, francúzky vojenský lekár Pierre Francois Percey (1754-1825) sa snažil presadiť, aby všetci zranení a lazarety boli vyhlásené za neutrálne.
Larrey zomrel vysoko vážený a jeho francúzskou trikolórou ozdobenú truhlu nasledovalo nespočetné množstvo ľudí, ktorým zachránil život.
