Gynekológ Narodil sa: 11. septembra 1838 v Neustrelitz (Mecklenburg-Vorpommern)
Zomrel: 7. februára 1887 v Berlíne
Lekár a výskumník Carl Schroeder bol priekopníkom v oblasti gynekológie a pôrodníctva, kde pôsobil ako hlavný lekár na ženskej klinike. Vo svojich vedeckých prácach a pri operáciach položil základy takých metód, ktoré sú účinné a používané ešte aj v dnešnom zdravotníctve. Veľa z toho, čo sa dnes považuje za štandard v gynekologicko- pôrodnickej oblasti, zaviedol intuitívne práve Schroeder. Išlo napr. o stiktné používanie antiseptických (protizápalových) pomôcok, ktoré sa stretlo s veľkým odporom, ale nakoniec bolo ním presadené, ako bežný štandard pri starostivosti o matku a dieťa.
Carl Schroeder, syn rektora dievčenskej školy v jeho rodnom meste, kde navštevoval aj gymnázium a v roku 1858 ukončil štúdium medicíny na univerzite vo Würzburgu. Neskôr pokračoval v štúdiu na univerzite v Rostocku, kde promoval v roku 1864. Téma jeho práce mala názov „Výskum vydychovaného vzduchu na obsah kyseliny uhličitej pri tuberkulóze a rozdutiach pľúc (emfyzém)“. Pôvodne chcel Schroeder pracovať ako všeobecný lekár. Avšak dopadlo to inak – stal sa asistentom gynekológa Gustava Veita (1824-1903), čo rozhodlo o jeho budúcom zameraní. Popri štúdiu správania sa teploty u šestonedielok, uverejnil aj vedeckú prácu o „Tehotenstve, pôrode a šestonedelí“, ktorá upútala ne neho pozornosť. V roku 1866 sa habilitoval a v tom istom roku sa oženil s Annou Buschovou, s ktorou mal desať detí.
V roku 1869 dosiahol profesorskú pozíciu na univerzite a stal sa vedúcou osobnosťou na ženskej klinike. Počas jeho proferskej práce vydal dve učebnice „Učebnica na pomoc pri pôrode“ (1870) a „Rukoväť chorôb ženských pohlavných orgánov“ (1874), ktoré ho preslávili v jeho oblasti pôsobnosti.
V roku 1876 bol aktívny ako profesor na berlínskej univerzite ženskej kliniky. Počas jeho pôsobnosti bol jeho vplyv mimoriadne silný v nemeckej gynekológii a pri pomoci pri pôrodoch. Ešte v roku 1876 to bol práve on, kto „spôsobil“ spojenie týchto dvoch odvetví gynekológie do jedného medicínskeho združenia. Vďaka Schroederovej iniciatíve vznikla aj „všeobecná nemecká pôrodná asistentka“. V roku 1877 inicioval založenie „Komisie puerperálnej horúčky šestonedielok“ a bol zodpovedný aj za objavenie tzv. Semmelweisovej metódy dezifekcie rúk (1818-1865). Táto metóda priniesla prísne nariadenia v oblasti hygieny personálu, pôrodných asistentiek a dezinfekcie nástorojov používaných na pôrodnej sále. Popritom mal rozhodujúcu zásluhu na celosvetovom boji s horúčkou šestonedielok vďaka zavedeniu povinosti nahlasovať toto ochorenie.
Počas pôsobenia Carla Schroedersa v Berlíne dochádza k jeho ďalšiemu rozvoju a objavom v oblasti pomoci pri pôrodoch, ako aj intenzívnej vedeckej činnosti s mimoriadnym odborným prínosom. Za zmienku stoja predovšetkým jeho publikácie plné obsiahlych vedomostí: O zápaloch a nádoroch endometria, O anestézii počas pôrodu, O zaobchádzaní s placentou, Zápal obličiek počas tehotenstva, O mimomaternicovom tehotenstve, O mastitíde (zápal prsníkovej žľazy) a O tretej dobe pôrodnej. Aj v gynekologických operačných metódach dosiahol Schroeder veľké uspechy práve vďaka zavedeniu antiseptickosti a zjednodušeniu súboru nástojov používaných na pôrodnej sále. V roku 1880 vykonal prvú úplnú vaginálnu exstirpáciu (odstránenie) rakovinou zasiahnutej maternice, a v roku 1883 prvú úplnú exstirpáciu karcinomatóznej vagíny. V roku 1885 informoval o použitom šití pri plastickej operácii a o rok neskôr o neinfekčnom zápale pohrudnice.
Meno Carl Schroeders v 1870 rokoch dosiahlo vysoké hodnotenie nielen v akademických, ale aj v lekárskych kruhoch. Ako riaditeľ univerzitnej ženskej kliniky sa angažoval pri výstavbe novej ženskej kliniky, gynekológii a pri pomoci pri pôrodoch nachádzajúcej sa v jednej budove. Tak vznikla v rokoch 1880 – 1882 Prvá univerzitná ženská klinika v Berlíne vybudovaná podľa najmodernejších aspektov. Táto klinika sa veľmi rýchlo stala najvyhľadávanejšou a stala sa „vzorom“ pre výstavbu ďalších nemocníc. Vďaka vybudovaniu patológie so sálou na výučbu v roku 1886 bolo možné sledovať, skúmať a objavovať „na mieste“ bakteriologické, anatomické a klinické rozbory.
Pre Carla Schroedera bolo prísne kontrolovanie indikácii nutným predpokladom pre lekárske operácie. Ako chirurg zlúčil – rýchly prehľad, neotrasiteľný pokoj a dokonalú obratnosť – do základných vlastností „úspešného lekára“. Pre svojich pacientov bol „empatický“ a pre svoje lekárske povolanie „úprimne nadšený človek“. Aj so svojimi žiakmi a kolegami mal veľmi dobrý vzťah: vzájomná práca a bádanie, denné výmeny názorov boli prameňom vzájomného úspešného vedeckého výskumu, samovzdelávania a ďalšieho rozvíjania. Schroederove publikácie hovoria jasnou a jednoduchou rečou, sú didakticky vynikajúco členené a zostavené. Neočakávaná a krátka choroba ukončila predčasne život a snaženie tohto výnimočného lekára a výskumníka.
