Pre PRIMAR.sk: Lauren Mills
Vírus pravých kiahní má doposiaľ na svedomí viac ľudských životov, ako akákoľvek iná infekčná choroba. Vďaka masívnemu plošnému očkovaniu však bolo nebezpečie nákazy v minulosti znížené na minimum a posledný prípad tohto ochorenia bol zaznamenaný v roku 1997 v Afrike. V roku 1980 boli dokonca pravé kiahne Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) oficiálne prehlásené za vyhubené. Prečo sa však ich báť aj naďalej?
Bioterorizmus prebúdza spiaci vírus
Po 11. septembri 2001 zachvátili svet obavy z možných útokov pomocou biologických zbraní. Hrozba bola ešte väčšia po sérii útokov antraxom v Spojených štátoch. Vlády niekoľkých krajín sveta reagovali rozsiahlymi objednávkami lieku Cipro, ktorý pomáha pri napadnutiu antraxom, a zároveň zaistili milióny dávok vakcín proti pravým kiahňam.
Od tej doby však nastalo obdobie relatívneho kľudu, bez toho, aby sa naplnili niektoré z očakávaných bioteroristických hrozieb. Napriek tomu, že brutálne bombové atentáty na Bali, v Madride a na ďalších miestach ešte zvýšili obavy z terorizmu ako takého, predstava teroristov rozširujúcich smrtiace choroboplodné zárodky ustúpila do pozadia. Bomby, a nie baktérie sa stali verejným nepriateľom číslo jedna.
Kiahne ako účinná biologická zbraň
Z infekčných nemocí, ktoré je možné použiť ako biologické zbrane, sú za najsmrtonosnejšie považované pravé kiahne. Aj keď oficiálne boli kiahne prehlásené za celosvetovo vyhubené v roku 1980, nikto nevie, kam sa stratilo 200 ton bojových látok obsahujúcich kiahne, ktoré podľa dostupných informácií vlastnil bývalý Sovietsky zväz. Niekoľko expertov je presvedčených, že ich vzorky sa dostali do tzv. problémových krajín, z ktorých môžu putovať ďalej do rúk teroristov.
Kiahne predstavujú takmer dokonalú biologickú zbraň, ktorá dokáže zdevastovať celé mestá a spôsobiť hromadnú paniku s možnými katastrofickými dopadmi na ekonomiku celého štátu. Vírus, ktorý sa šíri vzduchom, zabíja tretinu všetkých infikovaných a zohaví 60 až 80 percent tých, čo prežijú. Jeho zákernosť spočíva predovšetkým v tom, že sa rozšíri ešte pred tým, než dojde k zisteniu jeho výskytu. Infekčná dávka pravých kiahní je veľmi malá a jej účinky ako bojového biologického prostriedku sú veľmi vysoké.
Nákaza
Vírus kiahní (variola) patrí do skupiny ortopoxvírusov. Rozlišujú sa predovšetkým kiahne pravé, ktoré sa vyznačujú viac, než 30 až 40 % úmrtnosťou, od planých, s úmrtnosťou do jedného percenta. Pravé kiahne sa najčastejšie prenášajú infekciou, alebo formou priameho kontaktu s kožou nakazeného. Prenos prostredníctvom kontaminovaného oblečenia, alebo posteľného prádla je síce menej pravdepodobný, ale možný. Zdrojom infekcie nemôžu byť zvieratá a ani hmyz nehrá v procese nákazy žiadnu rolu. Príznaky onemocnenia sa objavujú približne desať dní po nákaze. Na koži nemocného sa objaví vyrážka, ktorú sprevádza horúčka a bolesť v ústach. Kiahne sa na koži postupne rozširujú a začínajú svrbieť, bolieť, a zanechávajú hlboké jazvy. V tejto fáze je nemocný najviac infekčný, a zostáva infekčný do tej doby, kým sa mu vredy úplne nezahoja.
Pomôžu jedine vakcíny
Potenciálnemu bioteroristickému útoku nahráva, že pre ochorenie pravými kiahňami neexistuje žiadna špeciálna liečba. Jedinou možnou ochranou je očkovanie – buď preventívne, alebo do troch dní po onemocnení. V oboch prípadoch by očkovanie malo zaručiť 100% obranu. História očkovania proti kiahňam siaha až do 18. storočia, keď anglický lekár Edward Jenner (1749 – 1823) objavil, že človek infikovaný kravskými kiahňami sa stáva imúnnym voči vírusu pravých kiahní.
Tak bola v podstate vyrobená tzv. vakcína prvej generácie, používaná proti pravým kiahňam po storočia, vyrábaná z vírusu vakcínie, tzn. kravských kiahní. Vírus vakcínie nespôsobuje pravé kiahne. Medzi oboma vírusmi, ktoré patria do rovnakej skupiny vírusov, existuje tzv., skrížená imunita, čo znamená, že u ľudí očkovaných vakcíniou vznikajú v tele účinné protilátky voči pravým kiahňam. V mieste očkovania touto živou vakcínou prebieha lokálna reakcia, ktorá sa hojí jazvou. Očkovanie ale nezaručí prevenciu na celý život. Doba účinnosti vakcinácie sa odhaduje na minimálne 10 rokov.
Aj keď vakcíny staršieho typu údajne stále poskytujú účinnú ochranu, niektoré spoločnosti, napr. britská biotechnologická spoločnosť Acambis a americká spoločnosť Baxter, už začínajú vyvíjať zdokonalené verzie, vakcíny tzv. druhej generácie. Tie sú vytvorené z ľudských bunečných kultúr, u ktorých nehrozí riziko silnej alergickej reakcie. Údaje z klinických pokusov majú byť zhromaždené v spolupráci s americkými a európskymi regulátormi do konca tohto roku a osvedčenie novej vakcíny by malo byť následne vydané v budúcom roku.
Niekto má, niekto nemá...
Napriek tomu, že všetky členské štáty EU uviedli, že v súlade s pokynmi Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) majú cielené vakcinačné politiky, podľa ktorých by boli očkovaní napr. pracovníci verejného zdravotníctva, spoločný prístup k riešeniu následkov prepuknutia infekcie v rámci celého kontinentu zatiaľ neexistuje. Zásadne sa tiež líši aj rozsah zásob jednotlivých štátov.
Zatiaľ čo o Nemecku, Francúzsku a Veľkej Británii sa predpokladá, že majú dostatok vakcín, pokiaľ by došlo k rozšíreniu nákazy, Portugalsko uvádza celkom 25 000 vakcín a Grécko dokonca 1 milión, pričom populácia oboch štátov dosahuje rovnako 10 miliónov obyvateľov. Ostatné krajiny vrátane Poľska, Talianska, Belgicka, Španielska a Rakúska síce majú určité zásoby, avšak ich výška je až žalostne nízka oproti tomu, koľko by ich bolo potreba v prípade teroristického útoku. Mnoho krajín naviac spolieha na vakcíny prvej generácie vyrábaných z teľacej či ovčej kože.
Aj keby boli uskutočnené akékoľvek opatrenia, nikdy nie je možné prehlásiť, že sme na biologický útok pripravení. Ako prehlásil na Konferencii o cestovnej medicíne, ktorá sa konala koncom marca William Bicknell, profesor univerzity v Bostone a odborník na otázky medzinárodnej medicíny: „Myslieť si, že teroristický útok nepríde, prípadne, že ho rýchle rozpoznáme, bude sa šíriť pomaly a ľahko ho zastavíme pomocou klasických metód, je veľká chyba.“
Kiahne - zaujímavosti
Vírus kiahní usmrtil zo všetkých infekčných chorôb vôbec najviac ľudí.
Prvá dochovaná písomná zmienka o kiahňach sa objavuje v záznamoch biskupa Mariusa zo Švajčiarska z roku 570 n.l. – pojem ako taký bol ale zavedený až na počiatku 15. storočia v Anglicku.
Myšlienka použiť vírus ako biologickú zbraň nie je záležitosťou posledných rokov. Už počas občianskych vojen v 18. storočí vo Francúzsku a Severnej Amerike distribuovali britskí bojovníci súkna používané obeťami kiahní s cieľom rozšíriť epidémiu medzi domorodými indiánmi.
Vírus kiahní zasiahol veľkou mierou do vývoja západnej civilizácie. Okolo roku 180 n.l. zomrelo v rímskom impériu viac ako 7 miliónov ľudí. Arabská expanzia križiakov, objavenie Západní Indie – to vše prispelo k rozšíreniu vírusu kiahní. Keď Španieli v roku 1518 dorazili do Mexika, činila domáca populácia 25 milión obyvateľov; do roku 1620 sa, aj kvôli šíreniu kiahní, toto číslo znížilo na 1,6 miliónov.
Počiatky očkovania spadajú do roku 1796, kedy anglický lekár Edward Jenner „naočkoval“ osemročného chlapca extraktom kravských kiahní (vaccinia). O šesť týždňov vystavil dieťa priamemu pôsobení vírusu kiahní a proti nemu bolo telo chlapca imúnne. Jennerov objav stojí za zrodením očkovania tak, ako ho poznáme dnes.
Kiahne boli príčinou smrti anglickej kráľovny Márie II., rakúskeho cisára Jozefa I., španielskeho kráľa Ľudovíta I., ruského cára Petra II., švédskej kráľovny Ulriky Eleonóry a francúzskeho kráľa Ľudovíta XV.
O víruse
Pôvodca onemocnenia, vírus variola, patrí do skupiny ortopoxvírusov, ktorá sa radí pod skupinu chordopoxvirinae z rodiny poxviridae.
Vírus varioly je v prirodzenom prostredí relatívne stabilný. V prípade rozprášenia v podobe aerosolu, by si pravdepodobne zachoval svoju infekčnosť minimálne po dobu niekoľkých hodín, pokiaľ by nebol vystavený slnečnému alebo ultrafialovému žiareniu.
Vírus varioly má rozmery 260 na 150 nanometrov a zahrňuje molekulu dvojreťazcovej DNA, ktorá obsahuje kód pre približne 200 rozdielnych proteínov. Ide o jeden z najväčších doposiaľ známych genómov. Vďaka jeho veľkosti je veľmi obtiažne vytvoriť syntetickú kópiu vírusu.
Inkubačná doba (7-17 dní)
Status: neinfekčnýPo istú dobu po vystavení vírusu sa jedinec obvykle cíti v poriadku a neprejavujú sa žiadne príznaky ochorenia.
Prvé symptómy (2-4 dni)
Status: niekedy infekčnýPrvé príznaky sú podobné chrípke – horúčka, bolesti, nevoľnosť. Ľudia sa stávajú infekčnými.
Vyrážka (4 dni)
Status: vysoko infekčnýVyrážka sa najskôr objaví v ústach a okolo nich. Krátko nato sa vyvinie do otvorených vredov a behom 24 hodín sa rozšíri na všetky ostatné časti tela. Nasleduje krátke obdobie zmiernenia ostatných príznakov nemoci, ale po 3 až 4 dňoch sa vredy naplnia tekutinou.
Tvorba vredov (5 dní)
Status. infekčnýVredy sa postupne naplňujú hnisom a výrazne rastú. Sú tuhé na dotyk.
Kiahne a chrasty (5 dní)
Status: infekčnýKiahne vytvárajú chrasty. Počas dvoch týždňov od objavenia sa vyrážok sa väčšina vredov mení na chrasty.
Kiahne sa začínajú hojiť (6 dní)
Status: infekčnýPo chrastách zostávajú na koži jazvy. Najhoršie býva postihnutá tvár a niekedy dojde k oslepnutiu pacienta.
Kiahne sú vyliečené
Status: už neinfekčnýAkonáhle sa pacient zbaví všetkých chrást, prestáva byť naďalej infekčným.
