Prehľad Autizmus je charakteristický silnou orientáciou na vlastnú osobu a poruchami správania sa medzi ľuďmi a pri medziľudskej komunikácii a postihuje 2-4 z 10 000 detí, chlapcov približne trikrát častejšie než dievčatá. Podľa stupňa závažnosti ochorenia sa rozlišuje psychogénny a somatogénny autizmus a aj Kannerov a Aspergerov syndróm. V prvom rade možno príčiny hľadať v telesných faktoroch ako sú genetické a neurobiologické zmeny. Okrem toho môžu vedľajšiu úlohu zohrávať aj psychologické aspekty. Deti sú často nápadné už v dojčenskom veku svojím nedostatočným nadväzovaním kontaktov s blízkymi osobami. Neskôr prejavujú málo o záujmu o napodobňovanie vzorov a nadväzovanie priateľstiev. Narušený je aj vývin reči a kreativity. Liečba spočíva v behavoriálnej psychoterapii so silným začlenením rodičov, v logopédii, liečebnej gymnastike a liekoch. V posledných rokoch sa v tlači viackrát referovalo o dobrých výsledkoch dosiahnutých hrou so skrotenými delfínmi. Často je nutná starostlivosť v špeciálnych zariadeniach ešte i vo veku dospelosti.
Všeobecné informácie / definícia Výraz „autizmus“ bol vytvorený už v roku 1911 švajčiarskym psychiatrom Bleulerom, ktorý ním označil „odpútanie sa od reality spolu s relatívnou alebo absolútnou prevahou vnútorného života“. Vtedy sa označenie autistický volilo na popis takých schizofrenických pacientov, ktorí sa vyznačovali najmä silnou orientáciou na vlastnú osobu a utiahnutosťou zo sociálneho života. Ako samostatná choroba, ktorá sa odlišuje od schizofrénie a začína sa v detstve, bol autizmus opísaný americkým psychiatrom Kannerom v roku 1943, ale až v osemdesiatych rokoch bol uznaný ako vlastná diagnostická kategória.
Autistické poruchy sa rozdeľujú do štyroch skupín. Okrem psychogénneho a somatogénneho autizmu sa rozlišuje Kannerov a Aspergerov syndróm. Tieto dva syndrómy tvoria hlavné formy autizmu. Všetky formy majú spoločné to, že je narušené hlavne správanie sa medzi ľuďmi a komunikácia. Pre mnohých rodičov je preto len ťažko možné vytvoriť si k svojmu autistickému dieťaťu kontakt, čo pre postihnuté rodiny predstavuje veľkú záťaž a znepokojenie.
Táto porucha sa vďaka filmu „Rainman“ stala známou aj širokej verejnosti. V tomto filme predstavil Dustin Hoffmann pôsobivým spôsobom ťažkosti dospelého autistu.
Častosť Porucha sa vyskytuje približne u 2-4 z 10 000 detí, pričom chlapci sú postihovaní tri- až štyrikrát častejšie. Najmä Aspergerovym syndrómom bývajú postihované takmer výlučne deti mužského pohlavia. U väčšiny autistických detí sa symptómy vyvíjajú už pred 3. rokom života.
Predpoklady a príčiny Psychologické aspekty
Dlhú dobu sa vychádzalo z toho, že pri vzniku autizmu zohráva rozhodujúcu úlohu správanie matky. Predpokladalo sa, že rodičia - a najmä matka – reagujú na svoje dieťa odmietavo, a dieťa sa preto stiahne do vlastného sveta, v ktorom je chránené pred sklamaniami a zraneniami. Medzičasom sa toto vysvetlenie stalo neprijateľným. Jednak nemohlo byť dokázané, že sa rodičia autistických detí vyznačujú osobitým chladom alebo odmietaním, jednak sa symptómy často objavujú už v rannom dojčenskom veku, čo poukazuje skôr na biologické príčiny. Okrem toho sa ponúka otázka, či predpokladané osobitnosti rodičovského správania nie sú skôr následkom než príčinou poruchy dieťaťa.
Pri vzniku psychogénneho autizmu sa však ďalej predpokladá, že naň vplývajú psychické faktory. Predpokladá sa, že pri existencii autistickej predispozície vedú k prepuknutiu poruchy permanentné emocionálne frustrácie a extrémne zanedbávanie. Typické je, že symptómy psychogénneho autizmu (narušená schopnosť komunikácie, emocionálna ľahostajnosť) rýchlo miznú pri intenzívnych a dlhotrvajúcich prejavoch náklonnosti.
Aj keď nie sú presné príčiny autizmu doteraz celkom objasnené, vychádza sa dnes hlavne z biologicky podmieneného vzniku.
Genetické faktory
Skutočnosť, že blízki príbuzní autistov majú zvýšený sklon k autistickým alebo autizmu podobným symptómom, hovorí za to, že pri vzniku autizmu zohráva dôležitú úlohu dedičnosť. Štúdie tak ukázali, že pravdepodobnosť, že pri jednom autistickom dvojčati bude postihnuté aj druhé dvojča, je veľmi vysoká. U jednovaječných dvojčiat je táto pravdepodobnosť cca. 95,7 % u dvojvaječných dvojčiat 23,5 %. Aj u súrodencov autistických detí, ktoré netrpia autizmom, boli zistené častejšie nápadnosti ako sú poruchy vývinu reči a duševné deficity.
Biochemické nálezy
U mnohých autistov bola zistená zvýšená hladina serotonínu, ktorá sa vyskytuje aj u detí s duševným postihnutím. Mimo toho reaguje imunitný systém niektorých autistických detí na túto telu vlastnú látku obrannou reakciou. Niektorí postihnutí vykazujú nápadnosti týkajúce sa aj dopamínu a noradrenalínu. Porucha hospodárenia s týmito látkami sa zohľadňuje pri objasňovaní problematického sociálneho správania, nedostatkoch záujmu a problémov s učením autistických detí.
Neurologické faktory
Pri vyšetrení autistických detí boli v niektorých prípadoch zistené narušené vzory vĺn mozgovej činnosti a znížené prekrvenie mozgu. Metódami, ktoré umožňujú zobrazenie mozgu, bolo dokázané, že u časti autistov sú nedostatočne vyvinuté určité oblasti mozgu. Oblasti a funkcie mozgu, u ktorých bolo zistené isté narušenie, súvisia s vývinom sociálneho správania a reči. Rozsah mozgových zmien, zdá sa, súvisí so závažnosťou symptomatiky. U asi 30 % dospelých, ktorí v detstve vykazovali ťažké autistické symptómy, sa okrem toho vyskytujú epileptické záchvaty. Ak matka počas tehotenstva ochorie na rubeolu, je riziko, že sa u dieťaťa vyvinú autistické symptómy, oproti normálnemu priebehu tehotenstva zvýšené asi o desať násobok. Pri ochoreniach ako sú zápaly mozgu a mozgových blán, ktoré vedú k poškodeniu centrálneho nervového systému, sa môžu následne objaviť poruchy, ktoré sú podobné autizmu.
Symptómy a klinické formy
Symptomatika sa pri autizme prejavuje v závislosti od formy rôzne a postihuje rôzne oblasti:
Narušenie medziľudských vzťahov
U autistických detí často pozorujeme, že si nie sú vedomé existencie alebo pocitov iných ľudí. Stáva sa tak, že autistické dieťa nespozoruje napr. žiaľ svojej matky a nereaguje naň. Ak sú autistické deti smutné, väčšinou nevyhľadajú útechu, alebo nevedia svoju túžbu po úteche primerane vyjadriť. Na rozdiel od zdravých detí je nápadné, že autisti takmer nič nenapodobňujú, takže napr. neopätujú ani zakývanie na rozlúčku. Do hrania zapájajú postihnutí iné osoby len zriedka. Schopnosť autistických detí nadväzovať priateľstvá je celkovo veľmi narušená.
Narušenie komunikácie a fantázie
Mnoho autistických detí sa nedorozumieva ani verbálne ani rečou tela. Autisti tak s inými ľuďmi nenadväzujú kontakt ani pohľadom ani úsmevom. Aj na pokusy nadviazania kontaktu z okolia reaguje mnoho postihnutých odmietavo; autistické deti sa tak často napr. bránia objatiu. Nápadný je aj nedostatok aktivít a hier spojených s fantáziou. U autistov, ktorí hovoria, sú často nápadné zvláštnosti reči. Melódia hlasu je charakteristická nezvyčajným prízvukom, rýchlosťou alebo výškou tónu. Ďalšími rečovými zvláštnosťami je stále opakovanie určitých slov alebo viet, používanie „ty“, keď sa myslí „ja“ a vymýšľanie si slov. Preto je schopnosť nadviazať alebo viesť rozhovor väčšinou veľmi obmedzená, napriek dostatočnej rečovej schopnosti.
Obmedzený rozsah aktivít a záujmov
Pri pozorovaní autistických detí je najprv nápadné, že veľa postihnutých stále opakuje určité pohyby tela, od pohybov rúk až po pohyby celého tela. Časté je aj stále zaoberanie sa určitými, najmä mechanickými objektmi. Na zmeny v každodennom prostredí, napr. na prestavenie nábytku, reagujú autisti často veľkou stiesnenosťou. Často trvajú na tom, aby boli opakujúce sa aktivity vždy vykonávané rovnako, napr. aby sa pri nakupovaní dodržiavala vždy tá istá cesta. Oblasť záujmu postihnutého je celkovo veľmi obmedzená, pričom sa svojim záujmom venujú veľmi tvrdošijne.
Ako bolo spomínané už na začiatku, rozlišujú sa rôzne formy autizmu:
Psychogénny autizmus sa prejavuje hlavne poruchami komunikačnej schopnosti s príznakmi emocionálneho chladu a chýbajúcej iniciatívy. Ako príčina sa predpokladá silné zanedbanie. Po intenzívnej náklonnosti sa emocionálne obmedzenia väčšinou rýchlo vyrovnajú.
Somatogénny autizmus je spôsobený ťažkými poškodeniami mozgu. Pred objavením antibiotík sa toto ochorenie často vyskytovalo ako následok zápalu mozgu. Nápadným symptómom somatogénneho autizmu je nedostatočná schopnosť nadväzovať kontakty, ktorá sa ešte zosilňuje izolovaním sa od prostredia.
Pri Aspergerovom syndróme sa prvé symptómu objavujú po druhom až treťom roku života. Najdôležitejším základným symptómom tejto poruchy je obmedzená schopnosť postihnutých nadväzovať kontakty, pretože však nastupuje až v predškolskom veku, nie sú poruchy medziľudských vzťahov väčšinou tak silne pôsobivé ako pri Kannerovom syndróme, ktorý sa objavuje skôr. U detí, ktoré trpia na Aspergerov syndróm, je vývin reči síce spomalený, ale nie je väčšinou narušený. Mnoho detí sa dokonca vyznačuje dokonalou rečou v gramatike aj pri výbere slov. Deti však majú sklon k samovrave, nápadnej melódii reči a počúvajúcemu sa prispôsobujú tak málo, že komunikácia je väčšinou narušená. Postihnutí bývajú často priemerne alebo nadpriemerne inteligentní, napriek tomu často mávajú ťažkosti pri učení. Dôvodom pre to je ich nedostatočná pozornosť a tendencia nechať sa rozptyľovať vlastnými spontánnymi nápadmi. Mimoriadne pozoruhodné sú aj nezvyčajné záujmy týchto detí. keď sú konfrontované s pravidlami. Na požiadavky alebo na obmedzenia reagujú často výbuchmi zúrivosti a majú sklon k bezohľadnému presadzovaniu svojej vôle, a to bez humoru. Deti bývajú pri svojich pohyboch často skutočne nešikovné, čím je nedostatočná aj reč tela.
Pri Kannerovom syndróme sa symptómy objavujú už v prvých mesiacoch života. Deti sa už v dojčenskom veku vyhýbajú očnému kontaktu, nevítajú svojich rodičov a nevyhľadávajú žiadny telesný kontakt. Kým pri Aspergerovom syndróme vnímajú autisti svojich blížnych ako niečo rušivé, zdá sa, že deti s Kannerovym syndrómom svojich blížnych nevnímajú vôbec. Vekom nie sú tieto sociálne narušenia tak nápadné, deti však takmer nie sú schopné nadväzovať kontakt s inými deťmi. Schopnosť nadväzovať kontakt s inými ľuďmi je obmedzená na niekoľkých blížnych, ale i tu pretrváva nedostatočná schopnosť vcítiť sa do pocitov iných. U postihnutých sú už veľmi skoro zjavné komunikačné ťažkosti. Mnohé deti, ktoré trpia na Kannerov syndróm, vytrvalo a tým istým spôsobom kričia, takže je pre rodičov len ťažko rozoznateľné, čo je dôvodom ich kriku. Deti sa dajú utíšiť len veľmi ťažko. Asi polovica detí nikdy nenadobudne zmysluplnú reč, ale aj u iných týchto detí sa reč vyvíja len pomaly a je silne narušená. Deti sú pri používaní reči silne orientované na seba a často hovoria skôr na protistojaceho človeka, akoby sa mali s ním rozprávať. Správanie sa týchto autistických detí pri hre je charakteristické tým, že sa zaoberajú vecami bez ohľadu na svojich spoločníkov. Od stredného detského veku sa objavuje zaoberanie sa výlučne železničnými traťami, cestovnými poriadkami, vzormi a pod. U väčšiny postihnutých je silne podpriemerne vyvinutá inteligencia a siaha až do oblasti duševného postihnutia. Najmä u týchto detí je nápadný silný sklon k opakujúcim sa pohybom (hlavne krúživé pohyby rukou a hýbanie rukami ako pri ovievaní sa), deti sa často aj sami zraňujú tak, že sa pohryzú alebo si udierajú hlavu.
Rozlišovanie Kannerovho a Aspergerovho syndrómu je otázne; je možné, že Aspergerov syndróm predstavuje len relatívne miernu formu autizmu u skutočne inteligentných detí.
Priebeh Symptomatika dosahuje pri autizme svoj vrchol v detstve, a potom väčšinou odznieva. Podľa formy a stupňa prejavu symptómov sú šance na priaznivý priebeh rôzne. Ide však o chronickú poruchu, pri ktorej je úplná normalizácia veľmi zriedkavá. Pre postihnutých, ktorí trpia na Aspergerov syndróm, je vo veku dospelosti väčšinou možné viesť na základe ich dobrých duševných schopností relatívne normálny a samostatný život. Vo väčšine prípadov však ostávajú silne izolovaní a od svojich príbuzných vyžadujú veľkú toleranciu. Pre iných autistov sú vyhliadky menej sľubné; vo svojom živote potrebujú väčšinou silnú podporu. Najmä o postihnutých, ktorých duševné schopností sú obmedzené, musí byť ešte aj v dospelosti postarané v špeciálnych sociálnych zariadeniach.
Terapia Medikamentózna terapia
Na liečbu autizmu sa nasadzujú rôzne lieky, tak napr. prípravky, ktoré sa užívajú aj pri liečbe schizofrenikov alebo prípravky, ktoré znižujú hladinu serotonínu. U niektorých detí tým možno dosiahnuť zlepšenie duševných schopností a správania, objavujú sa však aj nežiadúce vedľajšie účinky ako napr. podráždenosť.
Behavoriálna psychoterapia
Pri pschychologickej liečbe autistických detí sa pracuje hlavne s predmetmi odmien. Odmeňuje sa každé požadované správanie, ako napr. naviazanie kontaktu s iným dieťaťom. Pritom je dôležité zaoberať sa potrebami dieťaťa. Ak sa dieťa napríklad veľmi rado zaoberá s hračkárskymi autíčkami, je mimoriadne účinné ponúknuť dieťaťu ako odmenu takéto hračkárske autíčko. Do tohto tréningu sú silne začlenení rodičia, aby mohli svoje dieťa podporovať aj v domáckom prostredí. Okrem toho sa môže tým, že sú rodičia pre dieťa pozitívnym zdrojom reakcií na vlastné správanie, zlepšiť jeho vzťah k rodičom. Pri behavoriálnej psychoterapii je dôležitým cieľom zlepšiť sociálne správanie dieťaťa, lebo sa vychádza z toho, že, ak sa dieťa naučí hrať s inými deťmi, môžu byť dôležitým vzorom pri učení ďalších schopností. Hlavne pri autistoch, ktorí sú duševne postihnutí, treba dbať na to, aby učenie nastávalo v malých krokoch, t. zn., že aj najmenšie pokroky musia byť odmenené. Pri správaní, pri ktorom sa dieťa samo poškodzuje (napr. búchaním hlavy o stenu), môže byť potrebné nasadenie trestov, ako napríklad odobratie obľúbenej hračky. Používanie trestov by však malo byť len výnimkou, lebo inak sú pokusy o vytvorenie dôvery k ľuďom málo nádejné. Pri liečbe autizmu sa neustále používajú alternatívne metódy.
Matky sa napríklad nabádajú k tomu, aby svoje dieťa objímali tak dlho, až kým sa nevzdá svojho odporu. V posledných rokoch sa v tlači opakovane referovalo o tom, aké úspechy dosiahli autistické deti pomocou hry so skrotenými delfínmi. Tieto metódy neboli doteraz vedecky podložené, v ojedinelom prípade a v rámci kompletného liečebného plánu však môžu byť účinné. Liečebný plán by mal v súlade s existujúcou symptomatikou zahrňovať aj liečebnú gymnastiku a logopedickú terapiu. Dôležité je najmä aj to, aby boli rodičia o ochorení dôkladne informovaní, hlavne aj o tom, že niekdajší predpoklad, že odmietavé správanie rodičov spôsobuje autizmus, bol vyvrátený, aby sa predišlo možným pocitom viny.
