bolesti
Zložitá cesta
Hoci sa správa o bolesti dostane do mozgu za zlomok sekundy, jej cesta z miesta poranenia je zložitá, skladá sa z mnohých nervov a „brán“. Cestou sa signály interpretujú a modifikujú. Vlastný prenos správ o bolesti do mozgu sa nazýva nocicepcia – tento výraz je odvodený z latinského noxius, čo znamená škodlivý alebo nebezpečný. Nervové zakončenia, ktoré vysielajú správy o bolesti a iných nepríjemných vnemoch, sa nazývajú nociceptory.
Začína sa to v nervoch...
Nociceptory sú nervové zakončenia v koži a v iných tkanivách. Ich vlákna nemajú tukový obal (myelín) ako iné typy nervov a ich zakončenia reagujú na určité chemické látky, ktoré zvyšujú vnímavosť voči bolesti
... pokračuje v chrbtici...
Nociceptory reagujú na stimul vyslaním správy o bolesti do miechy. Správa sa prenáša stredom miechy do centra reflexov, ktoré môže nariadiť okamžitú akciu, napr. prudké odtiahnutie ruky od horúceho predmetu.
... a končí sa v mozgu
Z prepínacej stanice v chrbtici sa správa prenáša ďalším, silnejším nervovým vláknom, ktoré ju privádza do mozgového kmeňa – ten uvedie telo do pohotovosti – a ďalej do talamu, ktorý slúži ako riadiaca stanica pre všetky senzorické vnemy.
V talame sa správy o bolesti a ostatné senzorické informácie, napr. vizuálne vnemy, zhromažďujú a odtiaľ putujú do mozgovej kôry, teda vedomej časti mozgu, kde sa správa dekóduje. Mozog presne zistí oblasť, ktorá správu vyslala, a určí, či je potrebná nejaká reakcia, prípadne aká. Takáto odpoveď potom putuje späť na miesto poranenia inou nervovou dráhou.
Vrátková teória bolesti
V roku 1965 uverejnili kanadský výskumník Ronald Malzack a britský lekár Patrick Wall vrátkovú teóriu bolesti, ktorá podrobnejšie vysvetľuje, prečo sa reakcia na rovnaké bolestivé podnety u jednotlivých ľudí líši. Ich teória hovorí o tom, že mieru bolesti určuje to, koľko substancie P sa napojí na receptory v mieche.
Počiatočná správa o bolesti putuje po priamej, rýchlej dráhe, aby mozog mohol podniknúť nevyhnutné opatrenia na ochranu tela pred nebezpečenstvom. Napr. keď sa porežete, skôr ako cítite bolesť, pustíte nôž a chytíte si ranu, aby ste zastavili krvácanie. Bolesť sa zjaví až po niekoľkých sekundách.
Vrátková teória to vysvetľuje tým, že správy o bolesti, ktoré prenáša substancia P, sa do mozgu dostávajú pomalšie, pretože cestou musia prejsť vrátkami bolesti v mieche. V tom istom okamihu, keď správa o bolesti spôsobuje v nervoch uvoľňovanie substancie P, do mozgu sa dostáva iná správa, ktorá spôsobuje uvoľňovanie endorfínov – látok, ktoré pôsobia proti bolesti. Endorfíny prechádzajú cez tie isté vrátka ako substancia P a v podstate s ňou súperia o neurónové receptory. Ak sa teda do vrátok dostane veľké množstvo endorfínov, substancii P zostane menej voľných receptorov, čo znamená, že vnímanie bolesti sa zníži.
Keď sa príčinné poranenie hojí, vrátka v mieche sa postupne uzatvárajú a bolesť mizne. Pri chronickej bolesti však správy o bolesti prechádzajú vrátkami naďalej. Nevie sa presne, čím to je spôsobené, ale niektorí vedci sa nazdávajú, že bolesť sa stáva akýmsi podmieneným reflexom.
V podstate to znamená, že správy o bolesti sa vysielajú aj bez podnetu, ktorý ju vyvolal. V tejto fáze už bolesť stráca svoju pôvodnú ochrannú funkciu.
Substancia P
Správy o bolesti prenášajú po nervových dráhach rôzne chemické látky. Nazývajú sa neurotransmitery. Jedným z nich je substancia P, čo znamená peptid, ktorý sa nachádza v nervových bunkách po celom tele. Vedci doteraz presne nevedia, na ako princípe substancia P funguje, ale zdá sa, že slúži ako nástroj na sprostredkovanie bolesti, hmatových a tepelných vnemov. Všeobecne uznávaná teória uvádza, že substancia P sa viaže na receptory nervových buniek (neurónov) v mieche. Na čím viac neurónov sa substancia P naviaže, tým je bolesť intenzívnejšia.
