Základná charakteristika
Napriek dlhodobým vedeckým snahám sa dodnes nepodarilo rozlúštiť a pochopiť veľmi komplexné funkcie mozgu ako celku. Presné pochody odosielania, spracovávania alebo uchovávania informácií ešte stále nie sú komplexne objasnené. Táto okolnosť pôsobivo podčiarkuje komplexnosť tohto orgánu.
Mozog človeka váži približne 1300 až 1600 g. Istú úlohu pritom zohráva telesná hmotnosť. U vysokých ľudí má mozog väčšiu hmotnosť než u malých ľudí. Medzi hmotnosťou mozgu istého indivídua a jeho inteligenciou však neexistuje nijaká súvislosť.
Mozog možno zjednodušene rozdeliť na veľký mozog, malý mozog a mozgový kmeň. Veľký mozog tvorí približne 80 % mozgovej hmoty. Priradenie určitých mozgových činností k anatomickým mozgovým oblastiam bolo skutočne dobre stanovené pri pokusoch na zvieratách a pri pozorovaní pacientov s makroskopicky viditeľnými poraneniami mozgu, napr. po nejakom úraze. Niektoré schopnosti mozgu vykazujú v závislosti od indivídua rôznu lokalizáciu strán. Pomocou pozorovania látkovej premeny mozgu, napr. spotreby kyslíka alebo glukózy a pomocou prevedenia mozgových prúdov do tvaru elektroencefalogramu (EEG) sa môže činnosť mozgu sčasti zviditeľniť aj na základe sprievodných procesov látkovej premeny. Takéto funkčné vyšetrenia cerebrálnej látkovej premeny možno prevádzať napr. pomocou pozitrónovej emisnej tomografie alebo magnetorezonančnej tomografie (MRT).
 |
| Neurón |
V mozgovom kmeni sa nachádzajú nervové dráhy, ktoré spájajú mozog s miechou. Ďalej sa tam nachádza dýchacie centrum. Riadi dýchanie, srdcovo-cievnu sústavu a krvný tlak. V mozgovom podvesku (hypofýza) sa vytvárajú hormóny alebo predstupne hormónov. Tým je hypofýza spolu s medzimozgom istým spôsobom rozhraním k telesným orgánom závislými na hormónoch resp. k hormonálne aktívnym telesným orgánom, ako sú prsné žľazy (produkcia mlieka), vaječníky (cyklus ženy), nadobličky (krvný tlak), štítna žľaza a semenníky. Malý mozog prichystáva pohybové programy a riadi zosúladenie pohybových priebehov. Pretože sa väčšina mozgových činností dá priradiť k istým anatomickým oblastiam mozgu, možno pri ich zlyhaní dedukovať už prípadné uloženie mozgového nádoru.
Ak pozorujeme anatomický preparát mozgu v priečnom reze, možno na základe rozdielneho sfarbenia rozlišovať rôzne štruktúry. Tmavo sa javiace tkanivo mozgu sa označuje ako sivá, svetlé naproti tomu ako biela hmota. V sivej hmote ležia nervové bunky, v bielej hmote výbežky nervových buniek.
Mozog je obklopený lebečnými kosťami. V tejto pevnej schránke „pláva“ do istej miery v mozgovom moku, likvore. Tým je dobre chránený pred poraneniami alebo otrasmi. Na druhej strane necháva pevná kostená schránka tumoru len málo priestoru na rozširovanie. Preto sa pri tumoroch alebo metastázach často objavuje opuch (edém), ktorý môže v extrémnom prípade viesť k zvýšeniu vnútrolebkového tlaku. Zvýšenie vnútrolebkového tlaku môže ohroziť život a v každom prípade sa musí urgentne liečiť.
Vo vnútri mozgu sa nachádzajú komory mozgu (ventrikulus). Sú naplnené likvorom. Komory komunikujú s vonkajšími priestormi likvora. Aj miecha je obklopená likvorom. Pretože sú všetky priestory likvora navzájom prepojené, možno pomocou punkcie priestoru likvora vo výške driekovej chrbtice získať na vyšetrenie aj likvor mozgu.
Mozog sa skladá z rady buniek, ktoré možno rozlišovať podľa ich vzhľadu a ich funkcie. Najdôležitejšími a najčastejším bunkami sú nervové bunky. V ľudskom tele ich je približne 200 miliárd. Nervová bunka sa skladá z tela bunky (sóma) s výbežkami nervovej buky (dendrity) a s neuritom (axón). Telo nervovej bunky má veľkosť asi 5-100 µm, kým výbežky nervových buniek sa zužujú na priemer cca. 1 µm. Jeden výbežok nervovej bunky môže byť dlhý až jeden meter a jediná nervová bunka môže mať až 10 000 výbežkov. Na konci neuritu sa nachádzajú koncové platničky. Na mieste styku so susediacou bunkou sa vytvárajú synapsy. Týmito synapsami sú nervové bunky nielen navzájom spojené, ale v periférii sú spojené aj so svalovými bunkami. Výmena informácií medzi bunkami prebieha synapsami prostredníctvom chemických látok (neurotransmitery). Pretože sa nervové bunky po narodení už nedelia, sú sami o sebe len zriedkakedy východiskovým bodom nádorového ochorenia mozgu.
Nervové bunky sú obklopené gliovými bunkami. Tvoria približne 50 % celého obsahu mozgu. Väčšina mozgových nádorov vzniká z týchto gliových buniek (gliómy). Gliové bunky možno ešte raz rozdeliť na astrocyty, oligodendrocyty, ependýmové bunky a mikrogliové bunky. Astrocyty majú dôležitú funkciu pre metabolizmus a zásobovanie mozgu a podieľajú sa na hematoencefalitickej bariére, oligodendrocyty tvoria dreňové pošvy okolo výbežkov nervových buniek, kým ependýmové bunky vystieľajú komory mozgu (ventrikulus). Mikrogliové bunky pochádzajú z kostnej drene a majú význam pri obranyschopnosti organizmu v nervovom systéme.
Významné sú aj mnohé jemné krvné cievy (kapiláry) mozgu. Bunky, ktoré vystieľajú kapiláry (endotelové bunky) a gliové bunky, ktoré ich obklopujú, tvoria funkčnú jednotku. Nazývajú sa hematoencefalitickou bariérou. Táto bariéra necháva prejsť len málo, väčšinou lipofilných látok a vo svojej priepustnosti podlieha aktívnej kontrole daných buniek. Týmto spôsobom sa až do mozgu nemôžu vôbec dostať mnohé lieky, jedy, vírusy a baktérie.
