Bakteriológ Narodil sa: 6. august 1881 v Lochfield Darvel (Škótsko)
Zomrel: 11. marec 1955 v Chelsea (Londýn)
Alexander Fleming sa učil pestovať baktérie podľa vzoru majstra Roberta Kocha (1843-1910): v sklenených miskách, na umelej živnej pôde. A práve tu sa mu podarilo objaviť penicilín, kráľa liečivých prostriedkov. Penicilín bol prvým účinným antibiotikom. Jeho využitie a chemická modifikácia odštartovali revolúciu v medicíne a spôsobili skoro vymiznutie obávaných bakteriologických infekčných chorôb.
V roku 1901 začal študovať Fleming medicínu na škole St. Mary´s v Paddingtone (Londýn); s touto školou ostal po celý život pracovne zviazaný. V roku 1906 tu absolvoval záverečné skúšky a začal pracovať v očkovacom laboratóriu pod vedením vtedajšieho riaditeľa, mikrobiológa Sira Almrotha Edwarda Wrighta (1861-1947). V roku 1921 sa stal Flemming zástupcom vedenia tohto inštitútu a v roku 1946 riaditeľom. V roku 1948 došlo k premenovaniu inštitútu na „Wright-Fleming-ov Inštitút“. V 1928 začal vyučovať na katedre Bakteriológie na Univerzite v Londýne, kde pracoval až do dôchodku v roku 1948.
V septembri 1928 spozoroval Fleming pri jednej svojej laboratórnej práci so stafylokokmi, že jedna cudzia kolónia v šlachtiacej miske zhnila. Príčinou bola očividne pleseň, ktorá pochádzala asi z nejakej spóry, ktorá sa dostala zo vzduchu do živnej pôdy. V okolí tejto plesňovej kolónie sa stafylokoková kolónia zdala priesvitnou, ako keby bola vyničená. Tu pozoroval Fleming ako prvý ničiacu silu plesne na mikroorganizmy. Pri ďalších pokusoch zistil aj obmedzenie rastu mikroorganizmov pod vplyvom tejto plesne. Na začiatku označil túto pleseň ako „mould juice“ (plesňový sirup) – prvý raz až v 7. marca 1929 ho pomenoval „Penicilín“.
10. mája 1929 oznámil Fleming objav Penicilínu na „British Journal of Experimental Pathology“, ktorá ho uverejnila v júni toho istého roku pod názvom „O antibakteriálnom účinku penicilínovej kultúry...“ V tejto a neskorších správach oznamoval Fleming, že penicilín obmedzuje rast predovšetkým pôvodcov hnisavých stafylo-, strepto-, gono, meningo- a pneumokokov a teda predstavuje liečivý prostriedok proti množstvu infekčných ochorení – hnisavých, pľúcnych a mozgových zápalov. Informoval aj, že existujú baktérie, ktoré penicilín nie je schopný zabiť. Pred neskoršie objavenou „penicilínovou odolnosťou“ mnohých kmeňov baktérií, nemohol vtedy ešte varovať, lebo o nej nemohol tušiť.
Flemingovi ani jeho spolupracovníkom sa nepodarilo Penicilín izolovať vo väčšom množstve, ktorú by mali k dispozícii chemici a biochemici. Malé množstvo vystačilo práve na nasledovné pokusy na zvieratách a na použitie pre jedného pacienta, ktorý trpel na bakteriálny zápal v oblasti tváre. Vďaka tomu prišiel jeho zázračný objav z oblasti vedy do povedomia ľudí.
Až v roku 1938 bola práca Fleminga zobraná na vedomie a pod vplyvom druhej svetovej vojny sa začalo uvažovať o produkcii penicilínu. Záujem vyvíjala aj britská pracovná skupina pod vedením oxfordského biochemika Sira Ernsta Borisa Chaina (1906-1979) a patológa lorda Howarda Waltera Floreya (1898-1968). V roku 1941 cestovali obidvaja do USA, aby sa produkcia penicilínu pod zreteľom firemného konzorcia dala riadiť. V tom istom roku začali Chain a Florey s rozsiahlym klinickým testovaním na ľudoch. V roku 1944 nasledovala veľká technická produkcia vyčisteného a koncentrovaného penicilínu. Liek bol najprv k dispozícii len US vojsku. Až v marci 1945 si penicilín mohli kúpiť aj civilisti na recept napr. v New Yorku v drogérii.
V roku 1945 obdržali Fleming, Chain a Florey svetové ocenenie – Nobelovú cenu vo fyziológii a medicíne za „objavenie penicilínu a jeho liečivého pôsobenia pri rôznych infekčných ochoreniach“. Rok predtým bol Fleming, ktorý sa vedľa svojej vedeckej vážnosti vyznačoval skromnosťou, povýšený do šľachtického stavu a nechal sa oslovovať Sir Alexander Fleming. Stelesňoval ešte ten typ intuitívneho laboratórneho výskumníka, ktorému vybavenie a výskumná stratégia nestačili, aby svoju prácu mohol rozvinúť do ešte väčšieho rozsahu.
