Ak máte svoj vlastný skutočný príbeh alebo zážitok zo života, neváhajte a podelte sa s ním s ostatnými návštevníkmi Primar.sk.
Dobrý deň,
Môj príbeh je príbeh človeka, ktorý veril v ozajstnú lásku a ktorý takmer skončil v cvokárni. Ale pekne poporiadku. So Zuzanou sme sa spoznali na lyžovačke vo februári. Bola tam so svojou partiou tak ako ja, v podstate nám pomohla náhoda, lebo obe party zdielali jednu chatu. V jeden večer nás zavolali, vraj aby si proti nám zahrali monopoly. Zuzana sa mi od začiatku páčila. Mala všetko, ako sa hovorí, čo správna baba má mať. Bola pekná, zábavná, inteligentná a zdalo sa, že aj charakterové vlastnosti sú to, čo som si predstavoval. Keďže som nesmelej povahy, netrúfal som si vyjadriť jej svoje city. V živote som to skúsil len raz a dopadlo to katastrofálne, hlavne keď si predstavíte, že svoje vyznanie som vyjadril formou zaľúbenej básne, ktorú som dotyčnej poslal e-mailom a ktorá sa mi neskôr vrátila v hromadnom maily!!! Uznáte, že mi to dosť podlomilo sebavedomie...
Z jedného pozvania sa stala pravidelnosť a naše partie sa v priebehu tých necelých dvoch týždňov na chate totálne zžili, ako by sme tam boli dlhšie, možno by sme už ani nevedeli, kto ku ktorej partii patri ? . V každom prípade, pred odchodom sme si vymenili navzájom tel. čísla a dohodli sa, že sa budeme v Bratislave pravidelne stýkať, hoci viacerí z nás sú mimobratislavský študenti. Od príchodu z lyžovačky uplynul už takmer viac ako mesiac, keď sa mi ozvala ONA! Viete si predstaviť, ako som žiaril! Vraj, či nejdem s ňou a s jej najlepšou kamoškou na diskotéku. Odpoveď bola jasná a rýchla. Veď nič iné mi celý ten mesiac ani nechodilo po rozume. A tak sa to teda začalo – diskotéka, prvý tanec, prvé dotyky. Prvý letmý bozk, objatie. Po prvej diskotéke prišlo kino, potom opäť diskotéka a keď sme boli na prechádzke neďaleko prístavného mosta, povedal som jej, čo k nej cítim. Na moje prekvapenie mi odpovedala, že niečo také čakala a že je to fajn. Trochu bez emócií, ale veď každý sme nejaký a nie každý hneď híka alebo roní slzy, keď mu niekto vyzná lásku. Po určitom čase sme spolu – ako sa hovorí začali chodiť. Bol som šťastný, a myslím, že aj Zuzana. Náš vzťah trval asi pol roka, keď mi Zuzana oznámila, že je tehotná. Najprv som nevedel, čo na to povedať. Cítil som nával pocitu, aký môže zažiť len niekto, kto sa prvý raz dozvie, že bude rodič. Plakal a smial som sa zároveň. Ja a otec!! Bože to je úžasné. Zuzana ostala dosť prekvapená a keď sme sa neskôr o tom rozprávali, bola si istá, že ju „poženiem“ na potrat. Na otázku „prečo“ mi povedala len toľko, že „veď každý si chce užívať, kým je mladý, nie? Na deti je čas neskôr“. Samozrejme, že som s ňou nesúhlasil, nie že by som bol zarytý katolík, ale mať deti je pre mňa niečo úplne prirodzené a v dnešnej dobe stresu a zhonu nie je dieťa absolútne žiadna samozrejmosť. A tak sme sa začali pripravovať na rodičovstvo. Keďže sme mali prenajatý jednoizbový byt, ktorý rodine s dieťaťom absolútne nemôže vyhovovať, rozhodol som predať náš byt v Hlohovci a zobrať si úver na dojizbák. Mali sme šťastie a po necelom mesiaci už sme bývali v Petržalke, ako sa hovorí vo „vlastnom“. Asi po mesiaci a pol v jeden večer Zuzana neprišla domov. Volala mi jej kamartáka s tým, že Zuzana bude pár dni u nej, vraj „babské záležitosti“. Bolo to divné, pretože o všetkom sme sa dohadovali predtým spolu a okrem toho, bola v druhom stave. Keď som chcel Zuzanu k telefónu, povedala mi, že tu nie je, a že sa vráti o hodinu. Samozrejme, už som sa neodovolal a mobil bol „hluchý“... Po týždni sa Zuzana vrátlila domov – bledá, a zjavne vyčerpaná. Bol som celý od zlosti bez seba: nedala sa nikde zastihnúť, v práci si vraj brala voľno a nikde inde ju neobolo možné zastihnúť. Nebyť toho, že mi poslal SMS, že „všetko je OK“, bol by som alarmoval políciu. A potom to z nej vyšlo. Bola na potrate. Nezmohol som sa na slovo. Ako to mohla spraviť? Rozhodnúť sa bezomňa? Veď to bolo naše dieťa, nie len jej. So slzami v očiach som ju prosil, aby povedala, že to nie je pravda. No pravda to bola. Zrazu bol náš byt zúfalo prázdny a časopisy a knihy s detskou tématikou stratili svoj význam. Aj napriek tomu som však Zuzanu ľúbil, pretože určitý typ ľudí, ktorí Vás priťahujú takou silou stretnete v živote len málo, ak vôbec. Zuzana to vzala prakticky, veď deti ešte mať môžme. Od tejto udalosti neprešiel ani mesiac, keď som sa dozvedel od známeho, že videl Zuzanu bozkávať sa s nejakým mužom. Samozrejme som na to zareagoval tak, že som mu povedal, že sa musel pomýliť. Zuzana má predsa mňa. A tak som večer s úsmevom prehodil, že „prečo sa bozkáva s cudzím chlapom, keď má mňa“. Reakcia, akú som zažil by položila aj boxéra najvyššej kategórie – vraj či ju špehujem, a či mi už načisto haraši! Vrchol však mal ešte len prísť, keď mi oznámila, že keď už ju špehujem, určite viem, že už má niekoho iného a teda „ to bude ľahšie“. Aj tak mi to už chcela povedať predtým, no „nebol čas“. Neskôr som sa dozvedel, že s dotyčným chodila už predtým ako sme sa spoznali, no akosi to neklapalo. Teraz si už však našli k sebe cestu a sú spolu šťastní.
I napriek tomu som bol ochotný jej prepáčiť, no jej odchodu sa už zabrániť nedalo. Alkohol vystriedala tráva, potom aj niečo tvrdšie. Bol som ako v zlom sne. Po dvoch napomenutiach som dostal výpoveď a nebyť mojej sestry, skončil by som v cvokárni alebo v base. Bolesť, ktorú som pociťoval nemohlo nič zmieriť. Len čas a psychiatrická liečba, ktorú som podstúpil na radu mojej sestry. Pani doktorka mi dá sa povedať zachránila život, pretože mi ukázala cestu, smer, ako ísť ďalej. Neviem, kde by som dne bez nej bol a preto jej chcem aj touto cestou poďakovať. Niečo podobné neželám nikomu a úplne nakoniec dve slová pre Zuznanu: Zuzana, prečo?
