Ak máte svoj vlastný skutočný príbeh alebo zážitok zo života, neváhajte a podelte sa s ním s ostatnými návštevníkmi Primar.sk.
Píšem Vám tento príbeh, a píšem ho všetkým tým, ktorí si myslia, že zdravie a šťastie sú vecami samozrejmými, trvalámi. Je to však presne naopak a zdravia ako také je skutočne realatívna vec.
Všetko sa to začalo asi pred troma rokmi. Ja, môj manžel ako i naše dve deti sme dovtedy žili šťastnými životom, v podstate sa nám darilo aj v práci, takže život ubiehal v harmónii a pohode. Všetko sa však zmenilo, keď mladšiemu synovi neprestávali bolesti hlavy, sprevádzané teplotami a nevoľnosťami. Sťažoval sa na nevľnosť, bol malátny a unavený a tak sme sa vybrali k lekárovi. V minulosti (hlavne ako dieťa) už takéto stavy mával, pretože bol chudokrvný. Predpokladali sme teda, že ide o podbný jav, resp. nejkú vyrózu. Po úvodnom vyšetrení u obvoďáka, kde mu odobrali aj krv nám oznámili, že je potrebné ďalšie vyšetrenie, tentokrát v nemocnici. Tu už sme si uvedomili, že niečo sa začína diať, lebo stav sa synovi nezlepšoval a náš obvoďák – hoci nič nechcel s určitosťou tvrdiť – sa tváril inak, ako býva uňho bežne zvykom. Vybrali sme sa teda do nemocnice, kde syna okamžite hospitalizovali. Čas, ktorý sme čakali na odpoveď, čo mu vlastne je nám pripadal ako nekonečno, ešte dnes si na to spomínam. Znie to ako nočná mora, keď sme počuli verdikt: „Váš syn má Leukémiu, rakovinu bielych krviniek. Jeho stav je vážny, no nádej zomiera posledná“. Nebudem na tomto mieste opisovať, čo sme v tom čase s Petrom – mojim mužom prežívali. Obaja sme vedeli, čo to znamená, a čo znamená bezmocnosť rodičov, ktorí nemôžu pomôcť svojmu dieťaťu. Svetielko nádeje svitlo, keď sa môj manžel ukázal ako vhodný darca kostnej dreňe. Vtedy sme ešte verili, že je možné „čosi“ spraviť, stále v nás žila nádej. Keď sme synom naposledy hovorili v nemocničnej izbe, bol jeho stav dokonca mierne zlepšený, nakoľko mu klesla hladina leukocytov (tak nejako nam to lekári vysvetlili). Z nemocnice sme odchádzali s dobrým pocitom a nádejov, že sa možno všetko dá do poriadku. Bol piatok. V sobotu poobede nám zazvonil telefón. Už ani sama neviem, kto bol na linke, či lekár, či primár. Hlas bol vážny a keď skončil, cítila som, ako sa mi podlamujú kolená. Oznámili nám, že náš syn pred hodinou zomrel. Vraj nič necítil, spal, ani nevedel, že sa niečo deje. Úprimnú sústrasť pani, je nám to veľmi ľúto. Nastalo ticho, ticho v mojej duši, ako keď vypustíte rybník. Manželovi som nemusela nič hovoriť, vyčítal to z môjho pohľadu.
Dnes už je tomu viac ako dva roky, čo náš drahý synček zomrel. Prečo práve on? A prečo práve leukémia? V našej rodine sa nevyskytuje nik s týmto ochorením a nemôže to byť ani dedičné. Ale to je jedno. Život sa síce vrátil do normálnych kolají, ale pre nás už nikdy nebude ako predtým. Staršiemu synkovi sme povedali, že braček je v nebíčku a že sa naňho pozerá. Časom aj tak príde na to, čo sa stalo, no takto to bolelo všetkých menej. Často myslím na to, či sme mohli urobiť viac, či sme ho mohli zachrániť, ak by sme išli k lekárovi skôr. Ale to mu už život nevráti. Chcem Vám, čitateľom tohto skvelého portálu povedať len jedno: nepodceňujte príznaky akéhokoľvek abnormálu vo Vašom tele. Prechladnutie, ospalosť, jemná bolesť – nič z toho nemusí byť neškodné, ako sa to môže javiť. Najzákernejšie choroby prichádzajú nenápadne a keď „to začne bolieť“, býva často už neskoro. S mojím manželom prosíme všetkých dobrých bohov každý deň, aby nás už nikdy nestretlo niečo také. Verte mi, bolí to viac, ako by sa dalo napísať slovami.
Vaša stála návštevníčka Petra.
