Bratislavskú štvrť pod hlavnou stanicou začínajú ľudia čoraz častejšie nazývať malým Žižkovom. Nájdete tu tehlové trojposchodové činžiaky aj nižšie pavlačové obytné domy, ktoré v nedávnej minulosti v hojnom počte obývali predovšetkým rómske rodiny. Ich spôsob života a roky nezáujmu štátu sa, žiaľ, podpísali na stave bytov v dnes už pomerne lukratívnej lokalite Bratislavy. V poslednom období tu totiž našli okrem nových majiteľov svoje sídla aj rôzne firmy či inštitúcie a stále viac domov a bytov prechádza rekonštrukciou v prospech celkového rázu lokality. V jednom z nich sme navštívili herca bratislavského divadla Stoka, oravského rodáka VLADA ZBOROŇA.
„Povala bola spadnutá, s priateľmi sme museli postaviť novú. Krásne staré tehly som nechcel zakryť omietkou, použil som preto riedku maltu a na ňu, ako všade v byte, marhuľovooranžový náter. Dodáva miestnostiam príjemné teplo,“ spomína Vlado Zboroň na časy tvrdej driny. FOTO SME – PAVOL MAJER
„Pôvodne obecný byt najnižšej kategórie bol roky prázdny, vyhliadol som si ho dávno predtým, ako mi ho pridelili. Žiadosť o obecný byt v Starom meste som mal podanú päť rokov. Dovtedy som býval v podnájme, nemal som vlastný byt a pracoval som v tejto lokalite, takže som spĺňal podmienky, za ktorých mi bytový podnik mohol byt prideliť.“ V poradovníku pred menom Vlada Zboroňa bolo ešte niekoľko žiadateľov, ale tí byt odmietli, pretože do rekonštrukcie bolo treba veľa investovať. Stále to však nebolo toľko ako kúpa nového bytu, preto sa rozhodol vraziť do prestavby všetky úspory. Dom so štyrmi samostatnými bytmi vyzeral na spadnutie zvnútra aj zvonka. Pán Zboroň ponúkol bytovému podniku, že investuje aj do rekonštrukcie celej fasády domu. Pod touto podmienkou byt konečne dostal.
Prvá fáza – prebdené noci
„Nespal som celé noci a rozmýšľal iba nad tým, ako čo najlepšie vyriešiť získané priestory. Bola tu jedna veľká miestnosť ako kuchyňa, jedna veľká a jedna malá izba. Kúpeľňa a WC boli na dvore. S vymýšľaním mi pomáhal priateľ architekt, nakoniec som si však aj tak všetko urobil sám. Musel som kalkulovať s každým polmetrom štvorcovým,“ víta nás v útulnej kuchynke. Tá bola pôvodne väčšia, ale predelil ju drevenou priečkou, aby získal miesto na kúpeľňu s WC. Do priečky vsadil okná, vďaka čomu má teraz každý deň byt prehriaty ranným slnkom. Po roku dostal možnosť odkúpiť pavlačový byt najnižšej kategórie rovno nad svojím, medzitým odkúpeným do osobného vlastníctva. „Keďže rodina sa rozrastá a ja stále dumám, čo by sa dalo vylepšiť, zohnal som si peniaze aj na kúpu tohto priestoru.“
Cit pre materiál pomáha zachovať domu dušu
Na prízemí si s manželkou zariadili obývačku a malá izbička za ňou zatiaľ slúži ako pánska izbietka. „Niekedy ku mne cez okienko skočí kamarát s fľaškou vínka,“ vysvetľuje znalec dobrého vína. Na poschodí je spálňa, ktorá momentálne slúži aj ako detská izba pre malého Adamka. „Nábytok si akosi nedokážem u nás vybrať. Väčšinou to riešim obyčajnými poličkami, osvetlenie zatiaľ papierovými svietidlami. Dôležité je, že hrubú prácu – dlážky, steny, stropy, schodište – mám chvalabohu za sebou.“
S celou prestavbou, predovšetkým s prácou s drevom, pomohli kamaráti z Oravy. Priviezli aj drevené trámy, z ktorých je strop v obývačke. Namorený na hnedo evokuje príjemnú atmosféru starých domov. Vidno, že tu vládne skutočný cit pre materiál. Rešpektovanie pôvodných proporcií, konštrukcie, kombinácie prírodných materiálov. Tak, ako v rodnej Orave. Domu, akých je dnes v centre Bratislavy naozaj málo, zachoval majiteľ jeho dušu a starobylý ráz.
Zmestiť sa do peňazí
V kuchyni bola pôvodne betónová podlaha a na nej obyčajná guma, preto bola miestnosť nad vetranou pivnicou veľmi chladná. Urobil tu drevenú palubovú dlážku. V izbách ostali pôvodné parkety, ktoré len vybrúsil. „Výborným riešením by možno bolo podlahové kúrenie. To však zatiaľ musím zvážiť, aby som sa „zmestil do peňazí“. Človek by neveril, že za tým všetkým je doslova kus života. Často si predstavujem, ako to tu vyzeralo predtým a ani sa mi veriť nechce, že som to dokázal zmeniť. Pomaly sa to neustále vymýšľanie a opravovanie stáva pre mňa koníčkom.“
S Oravcami sa oplatí kamarátiť
Prízemie s poschodím spája schodište zo svetlého smrekového dreva. Hore je menší pavlačový byt. „Aj schody mi pomáhali robiť chlapci z Oravy, dokonca mi aj vysústružili bukové zábradlie.“ Oázu pokoja umocňujú steny natreté v jemnom marhuľovom odtieni, ktoré priestor pretepľujú a zútulňujú. Rovnako ako dvere, v tej istej, len o tón bledšej farbe. „Vyberal som ju asi týždeň. V ponuke je naozaj veľká škála odtieňov. Farba je umývateľná vodou, síce trochu drahšia, ale pracuje sa s ňou dobre,“ uisťuje nás majster Zboroň.
Do vrchného bytu sa vchádzalo pôvodne dverami z pavlače a chcel ich zamurovať, ale nakoniec sa rozhodol nechať ich a v budúcnosti ešte využiť. „Vedľa totiž sused predáva ďalší byt, ja už mám opäť nutkanie kúpiť ho a oba vrchné byty spojiť. Potom by som o spodnom byte začal uvažovať inak,“ priznáva. Komu by sa nepáčila krčmička alebo pekný obchodík s vínom? Ale to je vraj ešte vo hviezdach.
Čo zanechali inštalatéri
Cez pavlač vchádzame cestičkou vydláždenou zo starých tehál niekdajšej bratislavskej tehelne do malebnej záhradky. Mnoho rokov bola nevyužitá a úplne zničená. Kedysi tu sídlili inštalatéri bytového podniku a zo záhrady urobili skladisko najrôznejšieho haraburdia. Bol ním zaplnený aj malý záhradný domček s preborenou strechou. Človek by neveril, že za zadnými plechovými dverami sa nachádza najfrekventovanejšia bratislavská ulica.
Zákutie ako stvorené na príjemné posedenia a pikniky však tiež prešlo rukami domáceho pána. Dlho so záhradou nerobil nič, iba postupne vynášal haraburdie. Raz mu kamaráti ponúkli pekné drevené trámy, ktoré sa akurát hodili na podperu strechy do záhradného domčeka. Namoril ich a strechu opravil. Potom osekal starú omietku a odkukal z jedného starého amerického časopisu fintu: na nerovnomerný povrch z tehál nahodil riedku maltu, prifarbenú opäť na obľúbenú marhuľovú farbu. Nevznikla hrubá omietka rovnomerne pokrývajúca rady tehál, ale tehly za mäkkými záhybmi riedkej malty cítiť a v nasvietenom priestore vytvárajú jemnú štruktúru.
Z množstva harabúrd, ktoré Vlado nevyhodil a využil ich na dotvorenie interiéru, nás zaujal nezvyčajný artefakt – hmatník z kontrabasu umiestnený na pôvodnom okne elipsovitého tvaru. „Našiel som ho v kontajneri, ešte v časoch, keď som robil odčítača plynu. Vďaka nemu ma raz vykradli. Opreli hmatník o stenu a použili ho ako podnožku, aby dočiahli na okno. Ale nevzali ho. Môj priateľ výtvarník má už s ním nejaké umelecké zámery.“
V ruinách s pávom nad hlavou
Na jednej zo stien záhradného domčeka vyčnieva drevený konár a na ňom sedí veľký páv. „Bol som ešte malý, keď ho moji rodičia doviezli na motorke zo susednej dediny. Vraj ho budeme chovať. Ale z motorky ho zložili vhodného akurát na vypchatie. Na chodbe nám zavadzal dvadsať rokov. Zachránil som ho pred vyhodením a vzal som si ho ako rekvizitu do divadla. Už mal hrať v troch predstaveniach, nezrealizovalo sa to pre problémy s prevozom. Občas upozorňujem hostí, aby si pod neho nesadali, ktovie, čo sa môže stať… Viete, ako sa to končí, keď nad vami sedí vták.“
Svojskú originalitu dotvára zrúcanina uprostred záhrady, využitá ako terasa na „spoločenské účely“. Vyčnievajúce tehly sú výborným miestom na ukladanie, polozborený komín z kedysi obývaného priestoru slúži ako rošt na opekanie a stará skriňa sa stala výbornou udiarňou na klobásky, ktoré si domáci pán vyrába podľa vlastného receptu. „Tak tu sa dejú všetky moje gurmánske akcie,“ pochvaľuje si a nalieva nám zo zásob vyberaných vín, ktoré starostlivo roztriedené uskladňuje v malej pivničke.
Hneď vedľa nej žasneme nad ďalším dokonalým priestorom – pivničnou miestnosťou asi päťkrát šesť metrov s tehlovým komínom upraveným na kozub. V strede pivnice tróni obrovský – opäť po domácky vyrobený stôl so stoličkami.
Nad ním visí konštrukcia veľkého štvorhranného lustra so sviečkami a s vážnym nádychom čiernej mágie. „Na tomto mieste sa stretávam s kolegami na čítačkách a všelijakých takzvaných umeleckých posedeniach. Mnoho nápadov sme do divadla priniesli práve odtiaľto.“
Na otázku, ako dlho trvalo Vladovi Zboroňovi vytvoriť si tento vlastný malý raj, nám odpovedal: „Všetky úpravy som realizoval od roku 1998, odkedy tu s rodinou žijem. Moja celková investícia sa pohybuje okolo sumy pol milióna, aj to zväčša formou úverov. Veľa prostriedkov som ušetril tým, že som kopu práce robil svojpomocne alebo s pomocou priateľov. Často si predstavujem, ako to tu bolo kedysi a čo by asi povedali na dnešnú podobu domu jeho pôvodní obyvatelia. Hádam by sa im u mňa páčilo.“
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO SME – ĽUBOMÍR ŠIMNA
