tovky liečil. Dodnes spomína aj na prípady, keď mu umierali pred očami. V zožltnutej knihe pacientov infekčného oddelenia Detskej kliniky v Košiciach z rokov 1957 až 1961 sú označené krížikom. „Trpel som s nimi. A s ich rodičmi. Na jednej strane ma ubíjala bezmocnosť, na druhej som v sebe utvrdzoval svoj názor, že mohli žiť. Pravda, keby ich včas zaočkovali," tvrdí infektológ JÁN VIRGALA.
Do praxe ste nastúpili šesť rokov po druhej svetovej vojne ako mladý 25-ročný lekár zrejme plný elánu, optimizmu a ideálov. Aká bola realita?
„Bolo to v období, keď sa s očkovaním na východnom Slovensku ešte len začínalo. Osýpky, čierny kašeľ, detská obrna, záškrt stále zabíjali deti. Hlad, bieda a nedostatočná hygiena, to všetko bolo živnou pôdou pre nebezpečné infekčné ochorenia."
Ktoré choroby boli najrozšírenejšie?
„Napríklad osýpky sme mali v na dennom poriadku. Vo štvor až päťročných cykloch nebolo kam na infekčnom oddelení kam deti uložiť. Ležali aj na chodbe. Očkovanie sa len rozbiehalo, osveta bola nulová. Deti choré na osýpky napríklad držali zababušené v teple. Spomínam si, ako k nám priviezli nadránom v strašnom stave dvoch súrodencov. Rodičia netušili, že potrebujú veľa tekutín. Keď som im odoberal krv z cievy, bola hustá ako smola. Boli absolútne dehydrované. Za pár hodín exitovali."
"Skoro v každej dedine žila aspoň jedna rodina, ktorá prišla o dieťa. Ukázali sme, ako tragédii predísť a nikto neodmietol."
Ján Virgala
Spomínali ste nízky hygienický štandard. Odporcovia očkovania tvrdia, že stačí dodržiavať hygienu, aby dieťa neochorelo.
„To je omyl. Sú infekčné ochorenia, napríklad osýpky, ktorým nezabráni ani úzkostlivo dodržiavaná hygiena, pretože sa šíria vzduchom. To isté sa týka detskej obrny. Spomínam si na odborné diskusie, ako sa brániť proti tejto veľmi nebezpečnej chorobe. Odporúčali napríklad výplach nosohltanu a kadejaké zaručene úspešné postupy. Vôbec to nepomáhalo. Práve naopak. Vtedy sme v Košiciach liečili deti s detskou obrnou z celého Východoslovenského kraja. Počet pacientov nám každý rok narastal. Všetky opatrenia zlyhávali. Navyše, na jedno klinicky zjavné ochorenie bolo veľa prípadov bez akýchkoľvek príznakov. Choroba sa teda u nich nedala ani diagnostikovať, pritom boli zdrojom infekcie. Preto je kolektívna ochrana mimoriadne dôležitá."
Očkovanie prišlo v päťdesiatych rokoch ako súčasť systému protiepidemických opatrení. Pomohlo?
„Pamätám si, ako prišiel do Košíc vtedajší hlavný epidemiológ Československa, svetovo uznávaný odborník, profesor Karel Raška. Povedal, že sa mu podarilo presvedčiť funkcionárov na najvyšších miestach, aby sme kúpili z Kanady živé očkovacie látky na masové očkovanie detí proti detskej obrne v celej republike. Výsledky boli očividné. Po celoplošnom očkovaní sme zaznamenali rapídny pokles výskytu ochorenia detskej obrny. Bol to zázrak. Začiatkom šesťdesiatych rokov zrazu akoby uťal."
Ako sa vám podarilo presvedčiť rodičov, aby nechali svoje deti zaočkovať?
„Skoro v každej dedine žila aspoň jedna rodina, ktorá prišla o jedno či dokonca o viac detí. Stačilo poukázať na tieto prípady a na možnosť, ako tragédiám predísť. Nepamätám si, až na jednu pani, že by ma niekto odmietol. Sami ma v zime doviezli na saniach do susednej dediny, kde som sa nemohol dostať sanitkou."
Niektorí rodičia odmietajú očkovanie, napríklad proti obrne. Obávajú sa, že ich dieťa z vakcíny ochorie. Je tento strach opodstatnený?
„Prax dokázala, že jedine očkovanie môže zabrániť šíreniu tejto hroznej choroby. Už pred päťdesiatimi rokmi sa viedli veľmi tvrdé polemiky, či napríklad používať mŕtvu, alebo živú vakcínu. Väčší efekt má živá očkovacia látka, no vzhľadom na jej riziká sa dnes už očkuje iba mŕtvou očkovacou látkou."
Farmaceutický priemysel, zvlášť výroba vakcín, patrí medzi najvýnosnejší biznis na svete. Nejde len o obchod?
„Pamätám si na obdobie, keď celé liečebne boli niekoľko rokov plné pacientov s detskou obrnou. U nás v Košiciach sme ich mali ročne okolo sedemdesiat. Náklady na liečbu a ďalšiu terapiu následkov po prekonaní choroby boli obrovské. Som hlboko presvedčený, že liečba je nepomerne drahšia ako prevencia. A to ešte nehovoríme o trvalých následkoch, ktoré sa zväčša končili invaliditou v mladom veku. Očkovanie je jedným z najlacnejších a najefektívnejších spôsobov boja proti infekčným chorobám. Len vďaka nemu sa výskyt infekčných ochorení na Slovensku, v Európe či dokonca na celom svete podstatne znížil. Doteraz nikto nič lepšie nevymyslel."
Dokážu dnešní lekári diagnostikovať ochorenia, s ktorými sa v živote nestretli?
„To je ďalší problém, aj keď dúfam, že len hypotetický. Napríklad záškrt, ktorý sa u nás nevyskytuje, sa v počiatočnom štádiu prejavuje nenápadne - ako hnisavá angína. Riziko je v tom, že v ďalšom štádiu bacil diftérie vytvára toxín, ktorý napáda srdcový sval, doslova ho deštruuje. Vtedy záleží na každej minúte, ako rýchlo podáme sérum. Inak dieťa zomrie na akútne zlyhanie srdiečka. Mám obavy, že lekár, ktorý sa so záškrtom nikdy nestretol, by ho nedokázal včas rozpoznať. Neverím, že by dnes niekto dokázal diagnostikovať trebárs osýpky v prederuptívnom štádiu, teda skôr, ako sa objavia vyrážky. Je to pochopiteľné. Osýpky sa u nás roky nevyskytli."
Najčastejšie sa oponenti očkovania pýtajú, na čo je potrebné očkovanie proti chorobám, ktoré sa u nás nevyskytujú. Na čo teda?
„Viac ako 95-percentná zaočkovanosť detskej populácie úplne vylúčila výskyt niektorých ochorení. Neznamená to však, že infekčné zárodky nebezpečných chorôb prestali kolovať v populácii, alebo že do populácie sa nemôžu zavliecť z iných krajín, najmä pri dnešnej migrácii obyvateľstva. Nežijeme v inkubátore."
