Bojíte sa tmy, pavúkov, výšok alebo uzavretých priestorov? Skáčete už od dverí do postele a v noci radšej ani nejdete na záchod? Zakrútila sa vám hlava pri výstupe na vežu s najkrajším výhľadom na okolie a ledva ste zliezli dolu? Máte každé ráno hrôzu z toho, že musíte ísť medzi ľudí? Ak je vám niektorý z týchto pocitov dôverne známy, potom sa vám nežije ľahko. Máte fóbiu.
Strach možno mať úplne zo všetkého. A nie hocijaký, ale strach ochromujúci, iracionálny, teda fóbiu. Ak sa začnete zaujímať o fóbie, natrafíte popri „štandardnej" klaustrofóbii, arachnofóbii či akrofóbii na rôzne bizarnosti, lebo na takmer každé písmeno v abecede existuje niekoľko fóbií.
Tak napríklad ablutofóbia je strach z kúpania. Acerofóbia je strach z kyslosti. Aichmofóbia je strach zo špicatých predmetov. Astrofóbia je strach z prírodných úkazov, napríklad z búrky. Keď máte marofóbiu, tak máte strach z dlhého čakania. Mageirocofóbia je strach z varenia.
Nebulafóbia je strach z hmly. Tabofóbia je strach z vysychania miechy. Tafefóbia je strach pred možnosťou byť pochovaný zaživa. Triskaidekafóbia je strach z čísla trinásť. Xerofóbia je strach z triezvosti. Medzi zriedkavejšie druhy fóbií patrí obava z odpudivosti svojho vzhľadu - dysmorfofóbia, strach z červenania sa - ereutofóbia alebo strach z nekonečna - apeirofóbia. A asi najhoršie zo všetkého je, keď máte autofóbiu - teda nie strach z áut, ale strach zo seba samého. Lebo pred sebou neujdete.
Strach a hrôza
Nuž, žartovať by sa dalo donekonečna a možno sú naozaj ľudia, ktorí niektorou z týchto atypických fóbií trpia. Fakt je, že fóbia vie riadne strpčiť život a zbaviť sa jej, teda vyliečiť sa z nej, vôbec nie je také jednoduché.
Zoznam fóbií vraj už presahuje číslo päťsto a zahŕňa až desať percent ľudstva, čiže takmer miliardu ľudí. Ľudia mali kedysi dávno prirodzenú schopnosť vycítiť nebezpečenstvo a ihneď naň reagovať. Táto schopnosť ľudského mozgu nám pomáhala prežiť v časoch, keď človek nebol najsilnejším tvorom na zemi a rýchla reakcia pomáhala ľuďom zachrániť si život.
Tieto reflexy nám zostali v mozgu doteraz, aj napriek tomu, že sme oveľa menej vystavení reálnemu nebezpečenstvu a u citlivejších jedincov sa prejavujú ako neprimeraný strach či hrôza z rôznych, často absurdných podnetov.
Fóbie vrodené a získané
Medzi fóbie s pretrvávajúcim podvedomým chorobným strachom vychádzajúcim z reálnej hrozby v ďalekej minulosti môžeme zaradiť: strach z hmyzu a zvierat - napríklad strach z pavúkov, teda arachnofóbiu, strach zo zvierat - zoofóbiu, zo včiel - apifóbiu, z plazov - herpetofóbiu, z myší - musufóbiu a ďalšie.
Chorobná hrôza z vonkajšieho prostredia zahŕňa napríklad akrofóbiu, čiže strach z výšok, a achluofóbiu, čiže strach z tmy. Ďalej sem patrí strach z krvi a zranení a strach z nebezpečných situácií, predovšetkým klaustrofóbia, čo je hrôza z uzavretých a malých priestorov.
Okrem týchto klasických strachov vzniká dnes celý rad ďalších fóbií. Vytvárajú sa v rovnakých oblastiach mozgu ako u našich prapredkov, ako primárne pocitové reakcie na vonkajšie podnety. Sklon k fóbii je väčší u ľudí, u ktorých aspoň jeden z rodičov fóbiou trpel - podľa štatistiky ide asi o štyridsať percent ľudí.
Ďalšie fóbie môžu vznikať z traumatických zážitkov v detstve, ktoré sa môžu opäť prejaviť v dospelom veku. Spúšťacím mechanizmom tu môžu byť zážitky, ktoré podvedome pripomínajú traumatické situácie z detstva.
Čo na to psychológovia?
Psychológovia dnes členia fóbie do troch skupín: spoločenské fóbie, záchvaty panickej hrôzy a špecifické fóbie. Spoločenské fóbie sa vyznačujú najmä paralyzujúcim strachom zo styku s ľuďmi, napríklad pri pracovnom a spoločenskom stretnutí či rokovaní.
Môže ísť aj len o obyčajnú komunikáciu s predavačom v obchode. Typická skupina ľudí, ktorých sa táto problematika bezprostredne týka, sú ženy na materskej dovolenke. Venujú sa deťom najčastejšie doma, sú na určitý čas vyňaté z každodennej medziľudskej komunikácie a venujú sa väčšinou domácim prácam.
Dochádza u nich k psychickému oslabeniu v dôsledku monotónnych domácich prác a veľmi nízkej sociálnej komunikácie. Takže ich návrat do spoločnosti a k „normálnemu" životu, môže byť spojený aj s výskytom fóbií.
Záchvaty panickej hrôzy sa údajne rodia bez zjavného dôvodu.
Každý dôsledok však musí mať príčinu, či už je ňou napríklad psychické oslabenie, alebo naopak psychické vypätie ako spúšťací mechanizmus. Ľudský organizmus má určitú mieru odolnosti a schopnosti odolávať preťaženiu, u trénovaných jedincov je prah odolnosti značne vyšší.
Ale v mimoriadnych situáciách, niekomu na to stačí napríklad len to, že sa vezie vo výťahu, ktorý sa zasekne a zhasne v ňom svetlo, sa záchvat panickej hrôzy spustí a nedá sa zastaviť.
Špecifické fóbie sú zvyčajne zaraditeľné už do spomínaných fóbií a súvisia s našimi prapredkami.
Strašidlá neexistujú?
Tiež ste sa ako deti báli ísť v noci na záchod, drevokresba na babkinej skrini pre vás v noci ožívala do strašidelných tvarov a záhadných postavičiek a pri najmenšom šramote ste si predstavili vraha s nožom v ruke vo vašej predsieni?
Mnohí ľudia sa panicky boja tmy až do dospelosti, najmä ženy sa k tomuto strachu priznávajú. „Bojím sa tmy, ale tej temnej, keď ani kúsok mesiaca nevidieť a ja som sama doma," vraví Jana (28) z Bratislavy. „Televízia mi ide až do rána, lebo inak by som sa zbláznila od strachu.
Hlavne sú odporné tie zvuky, ako puknutie v telke alebo vŕzganie dreva. To som rovno na odvezenie s infarktom!" „Ja sa bojím už keď sa začína stmievať," vraví Zuzka (27). „Párkrát sa mi stalo, že som zaspala pri telke a zobudili ma príšerné škreky z televízie, lebo práve dávali nejaký horor! No to je potom na mašľu, nevyspím sa celú noc.
Minulý týždeň nám vypli elektrinu a ja som ako na potvoru bola sama doma. Keby sa mi to stalo vo vani, tak jačím ako na lesy. Myslela som si, že to s vekom prejde, ale bojím sa stále rovnako, možno ešte viac."
Podobné pocity má aj 24-ročná Dominika. „Neznášam ten pocit, že niekto stojí v tme," vraví.
„Desím sa hlbokých temných priestorov. V noci som sa odnaučila chodiť aj na záchod, ani napiť by som sa nešla. Telka mi beží aj v noci, celú noc si svietim lampičkou. A vôbec sa to nezlepšuje. Moja rodina aj partner sa s tým vyrovnali, zhasínajú po mne, partner mi dokonca kúpil úsporné žiarovky a svetielka do zásuviek.
„Keď spím u priateľa a v noci mám ísť na záchod tmavou chodbou, na ktorej sa dá rozsvietiť až na druhom konci, tak to nezvládam. Priateľ musí ísť so mnou," vraví 17-ročná Eva.
Mnoho dievčat a žien sa priznáva, že v noci sa cítia bezpečne, len keď si zalezú pod perinu, hoci dobre vedia, že strašidlá neexistujú.
Možno sa vyliečiť?
Možno fóbie liečiť? Je to zložité, ale možné. Zjednodušene povedané, pacient musí chcieť. Musí si uvedomiť, že fóbie sú vyliečiteľné, čo potvrdzujú nezávislé výskumy a praktické výsledky z USA a celého sveta. Napríklad arachnofóbiu liečia v zahraničí za prispenia počítačom vytvoreného virtuálneho prostredia - tzv. virtuálnej prilby.
Pacient si musí uvedomiť, že tento problém majú státisíce ľudí na celom svete. Fóbiu možno úspešne liečiť aj bez použitia liekov. Jednou z metód je uplatnenie vekovej regresie v hypnóze.
Odborník najprv psychoterapeutickým pohovorom urobí analýzu osobnosti človeka, jeho problémov a zistí príčinu vzniku fóbie v určitom čase - napríklad v detstve. Pomocou hypnózy je potom možné príčinu fóbie „vymazať".
Strach vzniká v detskom veku od troch do ôsmich rokov, ale fóbia je nie vždy viazaná na detské roky. Môžu k nej viesť aj veľmi silné až ochromujúce zážitky v dospelosti. Treba zistiť príčiny a s príčinami ako spúšťacím mechanizmom možno odstrániť aj psychický dôsledok, teda fóbiu a umožniť zapojenie človeka do normálneho života.
Jednou z ciest je postupné vystavovanie pacienta obávanej situácii v kombinácii s farmakoterapiou. Táto terapia je založená na fakte, že úzkosť (strach) nemôže rásť donekonečna a ak je pacient v kontakte s obávanou situáciou dostatočne dlho, začne úzkosť klesať.
Pomocou antidepresív sa dá úzkosť obmedziť a táto cesta napokon vedie k úplnému potlačeniu fóbie - ak má teda pacient strach z tmy, najprv spáva pri zapnutej lampičke, potom už len pri pootvorených dverách a napokon mu tma neprekáža.
Pomôžu počítačové hry
Počítačové hry nemusia byť len bohapustou zábavou. Vedci kanadskej University of Quebec zistili, že počítačovými hrami možno liečiť fóbie. Virtuálna realita predstavuje vhodné prostredie, v ktorom môžu pacienti postupne prichádzať do styku s pôvodcom svojej úzkosti, a tak s fóbiou bojovať.
Programovať špeciálne virtuálne prostredia na liečenie nežiadaných stavov by však bolo drahé, lacnejšou a pritom porovnateľnou alternatívou je použiť niektorú z počítačových hier. Súčasná úroveň grafiky a zvukov už predstavuje celkom realistický zážitok.
Tomu ešte v spomínanom výskume pomáhala 3D helma, premietajúca obraz v závislosti od pohybov hlavy pacienta. Množstvo virtuálnych pavúkov a hra Half-Life boli použité pri pokusoch liečiť ľudí trpiacich arachnofóbiou.
Podobne hra Unreal Tournament slúžila ako prostredie, v ktorom sa „prechádzali" pacienti s chorobnými obavami z uzavretých priestorov či strachom z výšok. Pacient je skrátka vystavený svojej „hrôze", pritom si však uvedomuje, že nie je reálna, že ide len o hru.
Je to niečo podobné, ako keď sa niekto bojí vody a vy ho učíte plávať - najprv vojde do vody len po členky, potom po kolená, po pás a na konci dovolenky sa už odhodlá do vody vojsť celý a pokúsi sa plávať.
Vlastnými silami
Fóbiu možno prekonať aj vlastnými silami. Návod obsahuje kniha Žiť so strachom (Living with Fear) od Isaaca M. Marksa. Profesor Marks tvrdí, že ak sa postavíme k strachu čelom, naučíme sa s ním vyrovnať. Najprv si presne zapíšte, čoho sa vaše fóbie týkajú.
Napríklad: „Bojím sa mačiek a nemôžem s nimi byť v jednej miestnosti." Ak trpíte viacerými fóbiami, ohodnoťte ich podľa nasledujúcej stupnice: 0 - nevyhol by som sa takej situácii alebo predmetu, 2 - snažil by som sa im vyhnúť, 4 - určite by som sa im vyhol, 6 - ostentatívne by som sa im vyhol, 8 - za každých okolností by som sa im vyhol. Potom sa pripravte zdolávať tú hlavnú.
Ako druhý krok si presne zapíšte, čo chcete dosiahnuť, napríklad: „Chcem prekonať strach a navštíviť priateľov, ktorí majú mačky. Mohol by som dokonca obstarať mačku deťom." Na liečenie si denne vyhraďte až dve hodiny.
Pamätajte, že jedno dvojhodinové sedenie je lepšie než štyri polhodinové. Po tretie: konfrontujte sa s obávaným predmetom alebo úmyselne vyhľadajte predmet alebo situáciu, z ktorej máte najväčší strach, ihneď po skončení konfrontácie zapíšte mieru strachu podľa stupňa: 0 - žiadny strach, 25 - mierny strach, 50 - stredne veľký strach, 75 - veľký strach, 100 - obrovský strach. Porozprávajte sa s niekým blízkym o svojom pokroku a napíšte si, čo by ste radi dosiahli nabudúce.
Behaviorálna terapia
Behaviorálnu terapiu rozvinul po druhej svetovej vojne Burrhus Skinner, ktorý nadviazal na učenie I. P. Pavlova a Američana J. B. Watsona. Na rozdiel od Pavlova a Watsona Skinner prisúdil ľuďom a zvieratám aktívnejšiu úlohu pri učení a rozvinul teóriu posilňovania.
Odmena či príjemný zážitok zvyšujú pravdepodobnosť, že sa želané správanie bude opakovať. Napríklad pri agorafóbii (strachu z otvorených priestorov) pacient pociťuje úľavu, keď je v uzavretej miestnosti. Tento zážitok ho však vedie k tomu, že prestane z uzavretého priestoru vôbec vychádzať.
Skinner spájal neochotu pacienta opustiť miestnosť s nepríjemnými zážitkami a pobyt vonku stimuloval odmenami. Tieto metódy sa používajú aj dnes. Fóbie a strach sa často dajú prekonať pomocou systematického oslabovania vnímavosti k nim.
Pacient podstupuje relaxačné cvičenia a pritom si predstavuje stále rušivejšie a desivejšie situácie. Potom, keď zostane pri terapii pokojný, dovolí mu terapeut kontakt s reálnymi problémami, pričom mu pomáha byť uvoľneným. Nakoniec sa uvoľnená reakcia nacvičí tak dobre, že sa stane prirodzenou: strach alebo fóbia je prekonaná.
Naopak, rýchlejšia „šoková" metóda liečenia strachu používa tzv. zahltenie, náhle vystavenie desivému podnetu. Pacient je vystavený situácii, ktorá v ňom vzbudzuje najväčší strach.
Najskôr sa vydesí, neskôr sa však prestáva cítiť ohrozeným, strach mizne a racionálna sebakontrola sa obnoví. Takto sa mnohí naučili znášať hmyz, hady, výšku aj stiesnený priestor.
Ak vám vaša fóbia veľmi znepríjemňuje život a rozhodnete sa jej zbaviť, je len na vás, ktorú cestu si vyberiete. Podstatné je, že sa vy rozhodnete niečo so svojím strachom urobiť. Veď si uvedomujete, že je iracionálny.
Tvrdí sa, že minimálne štyria z desiatich zákazníkov aeroliniek sa musia pred nástupom na palubu lietadla vyrovnať so strachom z lietania. Príčiny týchto obáv, ktoré možno súhrnne označiť ako aerofóbiu, sa pokúsil zmapovať holandský fyziológ Lucas van Gerwen z univerzity v Leidene.
Vychádzal pritom z výpovedí päťtisíc účastníkov leteckej prepravy, ktorí sa mu zverili s dôvodmi, prečo sa v lietadle necítia veľmi voľne. Ukázalo sa, že najväčší strach majú cestujúci najvyššej vekovej kategórie bez ohľadu na pohlavie, hoci dôvody strachu sú u mužov a žien odlišné.
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že všetky ženy sa obávajú pádu lietadla a ťažko sa vyrovnávajú s myšlienkou, že by mohli stratiť kontrolu nad svojimi emóciami, napríklad nečakane vykríknuť. Vo vekovej kategórii do 35 rokov sa k tomu pridáva aj strach z možného únosu teroristami.
Staršie ročníky často ešte trápi klaustrofóbia, teda strach z uzavretého priestoru, ktorý sa u nich zrazu stáva podnetom na prepuknutie paniky.
Mužov, bez ohľadu na vek, trápi predovšetkým, že nemôžu aktívne zasiahnuť do pilotovania a podieľať sa na priebežnej kontrole letu, najmä vo chvíľach, keď sa domnievajú, že niečo nie je v poriadku. Nezriedka sa k týmto pocitom pridáva aj strach z výšky.
Výsledky tímu pod vedením Lucasa van Gerwena by sa mali premietnuť do liečby aerofóbie a pomôcť praktickému využitiu špeciálnej terapie.
„Pri stanovení konkrétnej príčiny strachu z lietania máme väčšiu šancu na úspech," povedal Lucas van Gerwen a zdôraznil, že sa tejto fóbie ako jednej z mála dá účinne a definitívne zbaviť vhodne zvolenou terapiou.
Agorafóbia patrí k úzkostným poruchám. Vo všeobecnosti sa chybne považuje za strach z otvorených priestranstiev, ale ide skôr o strach z verejných priestranstiev, miest, kde by nebola rýchlo dostupná pomoc. Tieto obavy môžu spôsobiť, že osoba trpiaca agorafóbiou sa bojí opustiť domov.
Pritom však môže napríklad prijímať návštevy a pracovať, bez toho, aby sa porucha prejavila. Musí však zostať vo svojej „bezpečnej zóne". Názov má pôvod v gréckych slovách „agora" a „fobos". Slovo „agora" v starej gréčtine znamená „kde sa zhromažďujú ľudia".
Ľudia trpiaci agorafóbiou mávajú ťažké záchvaty paniky, ak sa cítia lapení, nedostatočne chránení, ak majú pocit, že strácajú kontrolu alebo sú priďaleko od svojej „bezpečnej zóny".
Počas silných záchvatov úzkosti môžu byť agorafobici uväznení v dome, v určitej izbe alebo pripútaní na lôžko, kým sa ich podráždený nervový systém upokojí a hladina adrenalínu sa vráti na normálnu úroveň.
Ľudia trpiaci touto poruchou sú často precitlivení na svoje telesné reakcie a podvedome prehnane reagujú na úplne normálne situácie. Napríklad úsilie vynaložené na vyjdenie schodov si môže agorafobik vyložiť ako príčinu záchvatu paniky, lebo sa mu zrýchľuje pulz a dýchanie.
Začiatok poruchy býva väčšinou po tridsiatom roku života, len zriedka vzniká v detstve alebo po dosiahnutí veku 45 rokov. Priebeh agorafóbie je chronický, intenzita pritom kolíše.Sociálna fóbia je neurotická porucha, charakteristická strachom z určitého sociálneho medziľudského kontaktu, čo je sprevádzané úzkosťou prameniacou z vedomých a nevedomých negatívnych očakávaní vlastného zlyhania v tejto osobnej rovine.
Tieto očakávania pramenia z často hlboko zakorenených negatívnych predstáv o sebe, získaných predovšetkým výchovou, keď dieťa nebolo rodičmi prijaté a milované nepodmienečne a spontánne ako jediná ľudská bytosť s právom na chyby a nezískalo tak zdravý a trvalý pocit vlastnej hodnoty a lásku k sebe samému.
Tak ako sa od začiatku neisto zachádzalo s jeho prejavmi, tak neisto očakáva správanie aj od okolia. Postupom času sa tento nezdravý sebaobraz tak vžije, že sa stane nevedomým kritickým hlasom, ktorý - bez toho, aby si človek uvedomoval - mu v kritických okamihoch podráža kolená.
Výsledkom potom nie je polemika s týmto hlasom, ktorá by sa snažila ospravedlniť a vymaniť z poníženia, ale úzkosť.
Sociálna fóbia je treťou najčastejšie sa vyskytujúcou úzkostnou poruchou. Napriek častému výskytu je však toto ochorenie relatívne málo diagnostikované, lebo ľudia ním trpiaci často nevyhľadajú odborníka - hanbia sa za svoje problémy a majú strach o nich hovoriť s neznámym človekom.
Často sa domnievajú, že ich úzkosť v sociálnych situáciách je povahová črta, prípadne sa obávajú nálepky psychickej poruchy.Ľudia s arachnofóbiou sa necítia dobre v akejkoľvek oblasti, kde by podľa nich mohli byť pavúky alebo kde sú viditeľné známky ich prítomnosti, ako napríklad pavučiny. Keď zbadajú pavúka, nemôžu sa k nemu ani priblížiť, kým neprekonajú panický šok.
Môžu sa cítiť ponížení, keď takáto situácia nastane v prítomnosti prihliadajúcich ľudí alebo členov rodiny. Príčinou tohto chorobného strachu môže byť traumatický zážitok z detstva alebo z napodobňovanie správania rodičov. Ak sa matka bojí pavúkov, dieťa sa bude s veľkou pravdepodobnosťou tiež báť.
Strach z pavúkov možno liečiť ktoroukoľvek metódou, ktoré sa používajú pre špecifické fóbie - napríklad expozícia pod dohľadom psychoterapeuta.Koro je označenie pre mužskú fóbiu či panickú reakciu, spočívajúcu v chorobnej predstave scvrkávania sa penisu, jeho zmiznutia v tele a následnej smrti. Variantom toho je domnienka, že pohlavný úd bol odcudzený.
Túto predstavu, ktorá sa vyskytuje celosvetovo, opísali v juhovýchodnej Ázii a v Afrike ako epidémiu paniky. Môže byť tiež dôvodom na lynčovanie obvinenej ženy. Vyskytovala sa aj v stredovekej Európe, kde boli z krádeže penisu niekedy obviňované údajné čarodejnice pri čarodejníckych procesoch.
Tieto prípady sú opísané aj v knihe Kladivo na čarodejnice. Túto fóbiu prvý raz opísali ako „suo-yang" v tradičnej čínskej učebnici vnútorného lekárstva asi z roku 300 pred naším letopočtom. V Amerike a v Európe ide o izolované prípady, ktoré nie sú spojené s obavami zo smrteľného priebehu. Boli opísané u fajčiarov marihuany.- pamätať si, že úzkosť je nepríjemná, ale nie nebezpečná,
- neutekať od situácie, ktorá naháňa strach,
- prikázať si, že strachu je potrebné čeliť,
- čím dlhšie sa strachu čelí, tým lepšie sa budete cítiť,
- čím skôr sa postavíte strachu zoči-voči, tým skôr sa ho zbavíte.
Autor: Iris Kopcsayová / TV OKO
