BRATISLAVA. Hubári si ju ľahko zmýlia pri zbere plávok, pečiarok či bedieľ. Ide o hubu, ktorá rastie aj v suchších obdobiach a údajne je aj veľmi chutná.
"Prvé príznaky otravy sa objavujú 6 až 12 hodín po požití a to nevoľnosťou, zvracaním či hnačkami. Zákerná je však je v tom, že odznejú, na niekoľko hodín ustúpia a človek môže mať pocit, že išlo o falošný poplach. Po ďalších 6 až 12 hodinách však prichádza k tzv. hepatálnemu syndrómu, kedy je už ťažko poškodená pečeň," vysvetlila pre TASR odborníčka na mykológiu Ivona Kautmanová zo Slovenského národného múzea. Otravy muchotrávkou zelenou môžu byť bez následkov, ak sa človek zavčasu dostane k lekárovi, inak sa končia v lepších prípadoch s trvalými následkami v podobe poškodených obličiek a pečene, v tých horších smrťou.
Niektoré huby sú známe tým, že po tepelnom spracovaní sa ich jedy zneškodnia. Príkladom sú tzv. modráky (hríb siný, hríb zrnitohlúbikový), ktoré sú za surova síce nie smrteľne, ale prudko jedovaté. V minulosti sa vyskytli príklady takýchto otráv po tom, čo si hubári opekali modráky nad ohňom, čiže ich skonzumovali polosurové. "Po dôkladnom 20-minútovom povarení sú to bezproblémové jedlé huby, pretože ich jedy sa teplom rozkladajú," skonštatovala Kautmanová. Pravým opakom je muchotrávka zelená. Tá je rovnako nebezpečná vysušená, uvarená či zavarená. Nebezpečenstvo predstavuje aj pre tehotné ženy, pretože jedy prechádzajú aj placentou. Môže teda dôjsť k otrave plodu.
"V súvislosti s globálnym otepľovaním sa k nám šíri bedľa záhradná, ktorá je pomerne dosť nepríjemne jedovatá," uviedla odborníčka. Spôsobuje otravy spojené s vracaním a nevoľnosťami. Hubári ju veľmi nerozlišujú od ostatných bedieľ, upozorniť môže na seba najmä nezvyčajným miestom výskytu ako napríklad v záhradách, kompostoviskách a v agátových lesoch. Takisto výrazne červenie. Tieto dva signály by podľa Kautmanovej hubári nemali podceňovať.
Základným odporúčaním pre všetkých hubárov je zbierať len také huby, ktoré na sto percent poznajú. Neodporúča sa experimentovať a skúšať neznáme druhy húb. Podľa Kautmanovej je najviac otráv práve u skúsených hubárov, ktorých rešpektuje a pozná ako skúsených aj ich blízke okolie. Ľudové recepty hovoria, že ak po vložení do pripravovaných húb cesnak alebo cibuľa zhnedne, strieborná lyžička sčernie či petržlenová vňať zožltne, ide o jedovaté huby. Kautmanová však všetky podobné "zaručené tipy" na overenie jedovatosti hríbov odmieta. "Neexistuje žiadny univerzálny recept, ako sa dá spoznať, či je huba jedovatá. Človek musí 100-percentne vedieť, čo zbiera."
Medzi najvychytenejšie hubárske oblasti Slovenska patrí najmä Záhorie, Podtatranská kotlina, Važec, sever Slovenska - Orava, Spiš a Liptov, okolie Košíc a Štiavnické vrchy. Zbierajú sa najmä tzv. biele hríby, teda hríby dubové, sosnové, smrekové a modráky, čiže hríb zrnitohlúbikový a hríb siný. Slováci obľubujú aj kozáky, masliaky, suchohríby, kuriatka, rýdziky či rôzne druhy plávok.
"Ľudia veľmi často majú pocit, že ak si kúpia atlas húb, v ktorom je 500 druhov húb, že sú to všetky huby, ktorú u nás rastú. Nie je to však pravda, pretože na Slovensku rastie okolo 7 tisíc druhov húb. Z nich len asi 50 druhov sa bežne zbiera a asi o 200 druhoch vieme, že sú jedovaté," zhodnotila Kautmanová. Niektoré druhy môžu byť dokonca karcinogénne, spôsobovať alergie alebo obsahovať ťažké kovy.
