FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
ového ústavu pozemných stavieb Nova v Bratislave (na snímke).
O obnove objektu, v našom prípade panelového domu, hovoríme po tridsiatich-štyridsiatich rokoch od jeho výstavby, počas ktorých použité materiály a niektoré zabudované stavebné konštrukcie strácajú svoju životnosť.
Ako sa dá určiť kvalita panelových domov?
„Prvé bytové domy z päťdesiatych rokov boli ešte tehlové a vyrástli predovšetkým pri rozvíjajúcich sa priemyselných a baníckych mestách. S panelovými bytmi, postavenými po roku 1968, majú mnoho spoločných čŕt. Týka sa to najmä ich technického vybavenia, elektroinštalácie a rozvodov plynu. Rovnako sú na tom so zásobovaním teplom. Ich pôvodný stav je z dnešného hľadiska nevyhovujúci.“
V západnej Európe bola už pred rokom 1989 panelová technológia údajne dávno na ústupe. U nás zatiaľ takzvané králikárne doslova prekvitali.
„Panelová technológia sa začala uprednostňovať po druhej svetovej vojne takmer v celej Európe. Po ropnej kríze v roku 1973 bolo nutné znižovať spotrebu energie. V tom čase boli európske štáty počnúc Maďarskom, cez Rakúsko, Československo, Poľsko, Nemecko, Francúzsko aj severské štáty v kvalite stavieb veľmi podobné. Samozrejme, teoretický vývoj v Sovietskom zväze sa od vývoja v západnej a severskej architektúre, kde sa panelová technológia využívala na inej kvalitatívnej úrovni, značne odlišoval. U nás, ako aj v ostatných postkomunistických štátoch, bola hlavnou príčinou nedostatočná údržba týchto domov, ktorá má dnes svoje dôsledky.“
Čo znamená nedostatočná údržba?
„Časom nastal v krajinách veľký rozdiel v prístupe k obnove. Kým u nás sa hovorí o tom, že materiály treba nahrádzať po 40 rokoch, napríklad Fínsko dáva tieto stavby do poriadku jednoznačne po 20 rokoch. Obnova je jednoducho nevyhnutná, či už bol vlastníkom stavby predtým štát, dnes mesto, obec, alebo či ide o družstevné byty.“
Ako je to s ich architektonickou kvalitou?
„Po roku 1989 sa zbalilo do jedného vreca všetko, čo bolo charakteristické pre výstavbu v predchádzajúcich rokoch. A naopak – všetko nové bolo dobré. Samozrejme, o architektonickej kvalite v hromadnej bytovej výstavbe v minulých časoch nemožno veľmi hovoriť. U našich južných susedov sa výraznejšie zmeny realizovali na začiatku 80-tych rokov, u nás až začiatkom deväťdesiatych. Príkladom sú bratislavské Dlhé diely, i keď aj na toto sídlisko je lepšie pozrieť sa radšej z diaľky. Architektonický vzhľad sa občas podarilo kompenzovať urbanistickým riešením – napríklad v Nitre sa postavili domy v ypsilonovitých zoskupeniach. Napokon, po mnohých rokoch dorástla na sídliskách aj zeleň.“
Myslíte si, že takéto vysvetlenie je uspokojivé?
„Uznávam, že nie každý to chce takto vidieť. Ale čiernobiele videnie neposkytuje riešenie. Zoberme si, že približne medzi rokom 1945 až 1992 bolo postavených takmer 700 000 bytov, ktoré doteraz poskytujú možnosť mať strechu nad hlavou. Som presvedčená, že napriek všetkému to dnes ocení väčšina ľudí ešte viac ako predtým.“
Ako je to s výrobou panelov dnes?
„Dnes sa už tehlová výstavba nerealizuje pomocou klasických tehál, nahradili ich tvarovky väčších rozmerov. No pórobetónové tvárnice sa vyrábajú a uplatňujú pri výstavbe a realizácii obvodového plášťa aj dnes. Sú to samozrejme už materiály a výrobky, ktoré zodpovedajú novým požiadavkám tak u nás, ako aj v EÚ.“
V Nemecku sa bežne využívajú likvidačné programy. Je niečo také reálne aj u nás?
„V Nemecku je rozšírená nielen technika odstreľovaním, ale aj rozoberaním panelových domov. Treba však pripomenúť, že táto krajina má dnes asi sedem miliónov bytov, z čoho 3,5 milióna je už striktne obnovených. U nás sa počíta s pravdepodobnou likvidáciou asi 30-tich percent bytov, ale až približne okolo roku 2030. Likvidácia panelového bytu tvorí asi tretinu až polovicu z nákladov na jeho komplexnú obnovu, a teda šestinu až štvrtinu z ceny nového bytu.“
Prichádzajú do úvahy aj iné riešenia?
„Ako jeden z vhodných postupov sme navrhovali urbanistické doriešenie niektorých menej zastavaných sídlisk, teda skompaktňovanie dostavbou a vytváranie vnútorných dvorov. Myslím si, že je to výborná vec. No napriek tomu, že by to jednoznačne zvýšilo kvalitu pozemkov a skultúrnilo obytné prostredie, záujem zo strany štátu o humanizáciu sídlisk zatiaľ nie je.“
Kladie sa podľa vás pri výbere bytu dostatočný dôraz na technologické kritériá?
„Zatiaľ nie. Mnohí sú radi, ak sa vôbec k nejakému bývaniu dostanú a môžu si založiť rodinu.“
Ako sa pozeráte na iniciatívne spôsoby vylepšenia bytov ich majiteľmi?
„Pod obnovou bytových domov myslíme dodržanie určitého postupu realizácie. Preto napríklad nová hydroizolačná vrstva strešného plášťa síce vyrieši zatekanie, ale nie zateplenie. Obyvatelia posledného podlažia sú tak odsúdení na vyššie náklady za kúrenie. Máloktorý vlastník bytu si chce uvedomiť, že bez ohľadu na poschodie, na ktorom býva, je spoluvlastníkom aj určitej časti strechy, ako aj obvodového plášťa, stropu nad vstupným podlažím, všetkých nosných stien a všetkých rozvodov. Patrí mu priestor, ktorý je vymedzený konštrukciami, ale nepatria mu konštrukcie. Preto aj zásahy do nich musia byť spoločným rozhodnutím a musia zohľadňovať systém. Právne vedomie v tomto smere je však veľmi slabé.“
Môže vôbec prebiehať kompletná obnova reálne a v blízkej budúcnosti?
„Veľmi pozitívnu úlohu zohráva momentálne štát, lebo finančne podporuje odstránenie systémových porúch, ktoré znižujú náklady na bývanie. Pomaly sa menia aj ľudia. Tým, že sa z nich stávajú naozajstní vlastníci bytov, si postupne začínajú uvedomovať zodpovednosť za to, kde a ako bývajú.“
Ako dlho by mohla trvať dnes obnova bytového domu?
“Pri správnom prístupe nájomníkov a bytových družstiev, vlastníkov bytov a spoločenstiev vlastníkov a v spolupráci so štátom to odhadujem na tri až päť rokov. “ EVA ANDREJČÁKOVÁ
