Chren je obľúbená zelenina slovanských národov. Existujú historické doklady, že sa u nás pestoval už v 12. storočí, ale často rastie plano na brehoch potokov a riek. Známy je „malínsky“ chren, ktorý sa pestoval v Malíne pri Kutnej Hore. Na rozdiel od divokého chrenu je koreň pestovaného rovný, hladký, ľahko sa čistí a dobre strúha.
Chren je mimoriadne vytrvalá rastlina, obľubuje mierne vlhké stanovište, znesie aj zatienenie. Rastie všade a pre záhradkára pripravuje pravidelný a vytrvalý boj, pretože chrenu sa prakticky nedá zbaviť.
Chren sa úspešne pestuje ako jednoročná kultúra. V marci sa sadia asi 20 cm dlhé, ako ceruzka hrubé rezky, ktoré sa získajú z vytrvalej kultúry zberom postranných kornov už na jeseň a zviazané do zväzkov sa uložia do pivnice, do vlhkého piesku alebo rašeliny.
Keďže chren, ako takmer všetky rastliny, má vrodenú schopnosť vedieť, kde je dole a kde hore, treba rezky označiť, napríklad inou formou rezu vrchnej a inou spodnej časti, aby sme ich nezasadili naopak. Pred výsadbou povrch rezku okrem hornej a dolnej asi 2 cm časti dobre otrieme hrubšou handrou, a „zbrúsime“ tak zárodky bočných korienkov. Tým zabezpečíme, že dopestovaný chren bude hladký. Z hornej časti rezku vyrastie ružica listov, z dolnej korene.
Chrenu sa pripisujú významné zdravotné účinky. Podporuje trávenie, má vysoký obsah vitamínu C, pôsobí proti mnohým baktériam. Okrem strúhaného chrenu, podávanom k údeninám a údenému mäsu, sa čoraz častejšie používa na ochucovanie nátierok, syrov, pri zaváraní uhoriek, cvikly a inde. V dávnejších dobách bolo zvykom baliť do chrenového listu maslo alebo mäso, čo predlžovalo ich skladovateľnosť. Chrenové listy sa tiež prikladali ako obklady na zapálené miesta a spôsobovali úľavu.
ANASTÁZIA GINTEROVÁ
