Záhradník a apríl

Apríl, to je pre záhradníka ten pravý a požehnaný mesiac. Vedzte, že klíčenie a rašenie, tie puky, pupence a klíčky, sú najväčším divom prírody, a viac už o nich neprezradím ani slovo. Hrabte si sami prstom v kyprej zemi so zatajeným dychom. Veď tento prst sa dotýka krehkého a plného puku. Nedá sa to opísať, tak ako sa nedajú slovami opísať bozky a niekoľko málo iných vecí.

Ale keď už sme pri tom krehkom puku – nikto nevie, ako to príde, no stáva sa to nápadne často: keď šliapnete na záhon, aby ste ho očistili od suchej vetvičky alebo vypleli púpavu, šliapnete obyčajne na podzemný puk ľalie alebo upolínu. Chrupne vám to pod nohou, a vy od hrôzy a hanby ustrniete. V tej chvíli sa považujete za netvora, pod kopytami ktorého tráva nerastie. Alebo kypríte v záhone pôdu s nekonečnou opatrnosťou a so zaručeným výsledkom až tak, že rozseknete motyčkou rašiacu cibuľu alebo hladko zrežete rýľom klíčky veternice. Keď zdesene cúvnete, rozdrvíte svojou tlapou kvitnúcu primulku alebo zlomíte mladý chvost delfínia. Čím úzkostlivejšie a opatrnejšie pracujete, tým viac škody narobíte. Až roky praxe vás naučia mystickej a surovej istote pravého záhradníka, ktorý šliapne, kam boh dá, a predsa nič nezašliapne. A keď už, tak si z toho aspoň nič nerobí. To len tak mimochodom.

Apríl je okrem rašenia aj mesiacom vysádzania. S divokým nadšením ste objednali u záhradníkov sadenice. Sľúbili ste všetkým priateľom záhradkárom, že si k nim prídete po odnože. A tak sa vám jedného dňa zíde doma nejakých stosedemnásť sadeníc, ktoré chcú do pôdy. V tom okamihu sa rozhliadnete po svojej záhradke a so zdrvujúcou istotou zistíte, že ich nemáte kam dať.

Takže záhradník je v apríli človek, ktorý s vädnúcou sadenicou v ruke dvadsaťkrát obieha svoju záhradku, hľadajúc kúsok pôdy, na ktorej ešte nič nerastie.

Človeka záhradníka stvorila určite kultúra, a nie prírodný vývoj. Keby ho stvorila príroda, vyzeral by inak. Mal by nohy ako chrobák a krídla pre krásu a ešte preto, aby sa mohol vznášať nad svojimi ratolesťami. Kto to neskúsil, nemá poňatia, ako nohy človeku prekážajú, keď sa nemá na čo postaviť, aké sú zbytočne dlhé, ak je nutné ich zložiť pod seba a ňúrať sa prstom v pôde. Aké sú nemožne krátke, ak má človek dosiahnuť na druhý okraj záhona.

Byť tak zavesený na popruhu a hojdať sa nad svojimi kultúrami, alebo mať aspoň tie štyri ruky a na nich hlavu s čiapkou a viac už nič. Alebo mať údy vysunovacie ako fotografický statív. Ale keďže je záhradníkov zovňajšok rovnako nedokonale prispôsobený ako váš, neostáva mu, len ukázať, čo vie. Tak balansuje na špičke jednej nohy, vznáša sa ako cárska baletka, rozkročí sa na štyri metre šírky, našľapuje ľahko ako motýľ, aby sa vošiel na štvorcový fliačik pôdy, aby sa udržal v rovnováhe proti všetkým zákonom o naklonených telesách, aby všade dosiahol a všetkému sa vyhol. Ešte sa pritom pokúša zachovávať istú dôstojnosť, aby sa mu ľudia nesmiali. Pri pohľade z diaľky nevidíte zo záhradníka nič okrem zadku. Všetko ostatné – ako hlava, ruky – je pod ním. (Z knihy Karel Čapek

– Zahradníkův rok)