Kardiochirurg Nosáľ: Operácia sa najskôr deje v hlave

Mal 32 rokov, keď sa stal vedúcim lekárom kardiochirurgického oddelenia Detského kardiocentra v Bratislave. O dva roky neskôr už bol primárom. Stále patrí u nás aj v Európe k najmladším kardiochirurgom, ktorí robia tie najzložitejšie operácie srdca. Nedávno transplantoval srdiečko najmladšiemu slovenskému pacientovi, iba dvojmesačnému chlapčekovi.


Je to paradox, ale vás pôvodne na lekársku fakultu nezobrali.

„Je to tak, pre nedostatok miesta na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave som medicínu začal študovať v Košiciach, dokončil som ju už doma v Bratislave. A pôvodne som sa chcel zaoberať psychiatriou, to až v Košiciach som sa nadchol anatómiou, ktorá mi dala veľa. Od nej bol už len skok k chirurgii.“

Vedúcim lekárom kardiochirurgického oddelenia ste sa stali extrémne mladý, mali ste vraj 32 rokov.

„Vychádzalo to z vtedajšej situácie v Detskom kardiocentre, konkrétne na kardiochirurgii, kde v priebehu krátkeho času odišlo do zahraničia viacero starších a skúsených kolegov. Situácia sa skomplikovala odchodom primára Hrašku, ktorého som bol žiakom. Ponúkli mi miesto vedúceho lekára. Tie prvé roky boli mimoriadne náročné, bol som pod veľkým tlakom zo svojej strany, ale aj zo strany okolia.“

Šéfovať ste teda začali neštandardne. Na druhej strane ste sa však dostali k najnáročnejším operáciám, ktoré by ináč na vás ešte len čakali.

„Určite to nebol štandardný postup. V tomto odbore začínajú chirurgovia to komplexné spektrum operácií bežne robiť okolo štyridsiatky, zlaté obdobie je u nich medzi štyridsiatkou až šesťdesiatkou. Prežil som to „samotréningom“ a pomerne rýchlo.“

Ale aj vďaka svojim učiteľom, nie?

„Mal som dobrých učiteľov, mojimi predchodcami boli profesor Jaroslav Siman a primár Viktor Hraška. Ako asistent som sa pri nich učil pri množstve operácií a zažil som intuitívny aj racionálny prístup k detskej kardiochirurgii. Ukázali mi smer, cestu ďalej som musel nájsť sám.“

Na Slovensku sa ročne podľa štatistík narodí asi 300 - 350 detí s vrodenými srdcovými chybami, z nich až tri štvrtiny potrebujú chirurgickú korekciu. Koľko z nich prejde rukami vášho kardiocentra?

„Väčšina z nich.“

Boli ste pri všetkých závažných operáciách?

„Áno, za posledné roky určite. Som pri všetkých ťažších a komplexnejších operáciách.“

Srdiečko ste transplantovali takmer desiatke detí.

„Bol som operatérom pri posledných 4-5 srdiečkach, pri ostatných som bol ako asistent.“

Ktorá z operácií bola najťažšia?

„Samotný výkon nie je až taký náročný ako jeho príprava. Máme veľké spektrum srdcových chýb a teda aj veľké spektrum operácií. Každá chyba vyžaduje iný typ operácie. Nevedel by som povedať, ktorá bola najťažšie. Najťažšie sú tie, ktoré vždy stoja v danej chvíli pred nami. Okrem transplantácií je veľmi veľa komplexných chýb, ktoré musíme riešiť. Všetky ťažké sú pre nás výzvou.“

Operujete čoraz mladšie deti. Koľko detí u nás potrebuje výmenu srdca?

„Pri kardiomyopatii sú to asi dvaja pacienti ročne. Ďalšie dve až štyri deti by transplantáciu potrebovali preto, že majú ťažkú vrodenú srdcovú chybu, ktorá je buď po operácii, alebo je neoperovateľná.“

Vlani ste život osemmesačného pacienta zachránili berlínskym srdcom. O čo ide pri tomto zákroku?

„Operáciu berlínskym srdom sme zatiaľ robili len jednu. Berlínske srdce je momentálne veľmi populárne. Je to vlastne dlhodobá mimotelová podpora srdca, predstavujúca pneumatické čerpadlo poháňané vzduchom. Pomocou riadiacej jednotky putuje z jedného centra sveta do druhého, tam, kde ho práve potrebujú. Pre deti je jeho zapožičanie jedinou možnosťou ako prežiť, odkedy im zlyhá srdiečko až do doby, keď sa objaví vhodný darca alebo srdiečko na transplantáciu. Berlínske srdce sa vyrába vo váhovej a vekovej skupine, ako je detský pacient. Pred pár týždňami sme operovaného chlapčeka videli, teraz má asi dva roky, zatiaľ sa má fajn. Ale aj on bude časom potrebovať nové srdiečko.“

Nedávno ste dvojmesačnému chlapčekovi Floriánovi transplantovali srdiečko a stal sa tak najmladším dieťaťom s novým orgánom.

„Mal postihnutie srdcového svalu, nevieme, či bolo vrodené, ale pomerne skoro sa prejavilo. Jeho pôvodné srdce bolo na také malé dieťa neúmerne veľké.“

Dalo sa s touto poruchou žiť?

„Nie, bez mechanickej podpory srdiečka alebo jeho transplantácie nemal nádej na prežitie. Bol u nás niečo vyše týždňa, transplantácia sa udiala veľmi rýchlo. Mal šťastie na darcu.“

Srdiečko darcu malo vraj veľkosť kačacieho vajca. To nemôže prekážať?

„Trochu môže. Veľkosť darcovského srdca bola v tomto prípade hraničná, ale vyšlo to.“

Ako sa pripravujú chirurgovia na takúto závažnú operáciu?

„Každé takéto centrum má transplantačného koordinátora, ktorému volajú z transplantačného centra, keď sa objaví nejaké darcovské srdiečko. Na oddelení, kde leží pacient, musia prebehnúť nevyhnutné vyšetrenia. Nastane koordinácia, kedy sa pôjde pre darcovský orgán, akým spôsobom sa tam pôjde, musí sa prichystať všetko na operáciu. Operačný tím tvorilo asi osem ľudí, k tomu treba prirátať tím z jednotky intenzívnej starostlivosti. Srdiečko má limit asi tri hodiny od odberu po transplantáciu. Samotná operácia trvala niečo vyše dvoch hodín. “

Vraj ste pre darcovské srdce osobne aj leteli do Banskej Bystrice.

„Áno, bol som pri jeho odbere.“

Všetci pacienti s transplantovaným srdiečkom doteraz prežili?

„Nie, máme aj pacienta, ktorému darcovské srdiečko zlyhalo. Môže to byť z rôznych dôvodov.“

Prečo transplantované srdiečko nevydrží viac ako 10 či 15 rokov?

„Telo rozpoznáva, že ide o cudzí orgán a snaží sa ho odvrhnúť. Celá potransplantačná liečba je bojom medzi imunitným systémom a potláčajúcou liečbou. A to je príčinou toho, že to srdiečko časom začne horšie fungovať alebo môže zlyhávať a pacient bude potrebovať nové.“

Môže chirurg, pre ktorého sú ruky pracovným nástrojom, pracovať na záhrade, rúbať drevo, športovať?

„Mal by si dávať pozor. Ale ja všetky tieto veci robím, lebo pre mňa akýkoľvek šport a pohyb v prírode znamená veľký relax. Milujem nadovšetko lyžovanie.“

Ako sa chirurg chystá na novú operáciu, má možnosť si ju natrénovať?

„No ak si predstavujete, že máme nejakú tréningovú figurínu, tak to je omyl. Ak ide o úplne novú operáciu, ktorú som ešte nerobil, musím si pozrieť knihy, publikácie, videá, máme vytvorené naše operačné postupy, štandardy. To všetko si treba uložiť do hlavy, zoradiť, aby človek potom nezaváhal. U nás zohráva dôležitú rolu aj časový faktor. A tým, že každá z chýb je iná, každá vyžaduje inú postupnosť. Čiže operácia sa najskôr udeje v hlave operatéra. A to krok po kroku.“

Ako často v týždni operujete?

„Záleží od počtu a spektra pacientov, operujem takmer každý deň.“

Stojíte ako lekár niekedy aj pri rozhodnutí, či dieťa v danom kritickom stave ešte operovať?

„Sú také rozhodnutia, keď si treba položiť otázku, či sú ešte šance na zlepšenie, či to už nie je len trápenie pacienta, jeho rodičov aj zdravotníckeho personálu, ktorý sa oň stará. Sú to veľmi ťažké rozhodnutia a rozhoduje o tom konzílium lekárov.“

Prichádza k nim často?

„To nie, ale prichádzajú takí pacienti.“

Máte nejaký rituál, ktorý dodržiavate pri operácii?

„Nie, nemám, operácia si vyžaduje moju plnú sústredenosť. Snažím sa, aby každá prebehla čo najpresnejšie a najrýchlejšie.“

Večer predtým myslíte na to, čo vás čaká?

„Niektoré chyby srdca sa časom stávajú samozrejmosťou, ďalšie sú zriedkavejšie a robíme ich iba pár za rok. Pri tých si v hlave prejdem všetky postupy, možné variácie, riziká. Aj možné plány a, b, c..., ak by sa jeden alebo druhý nepodaril.“

Sú aj obdobia frustrácie?

„Určite, tomu sa nedá vyhnúť. Ale treba povedať, že to prostredie, ktoré sa za tie roky v Detskom kardiocentre vytvorilo, je veľmi prajné k tejto práci, je tu dobrý kolektív ľudí, ktorý dobre spolupracuje.“

Ako a čím si prečisťujete hlavu?

„Športom, najmä adrenalínovými disciplínami. To je dobrý relax, ktorý mi pomáha vypnúť od tejto náročnej roboty. Pri lyžovaní, kajakovaní na divej vode, bicyklovaní si absolútne prečistím hlavu.“

Zvykli ste si už na smrť, ktorú vidíte v priamom prenose?

„Nie, na to sa nedá zvyknúť, len emócie má človek časom viac pod kontrolou. Časom som na ňu možno viac pripravený, ale nikdy nie som pripravený úplne. Osobne sa so stratou pacienta stále ťažko viem zmieriť.“

V zahraničí by ste mali cenu zlata. Myslíte, že príde deň, keď aj na Slovensku bude mať kardiochirurg takúto cenu?

„Momentálne tým nie som si istý, v kútiku duše v to verím, ale nespolieham sa na to.“

Keby ste si mali ešte raz zvoliť, zvolili by ste si kardiochirurgiu?

„Ťažko povedať, v medicíne áno, ale otázka by mala stáť ináč. Či by som sa opäť rozhodol pre medicínu. A tým nie som si istý, lebo táto práca, keď ju človek chce robiť dobre, berie strašne veľa. Vie veľmi frustrovať, ale aj veľmi obšťastniť.

Ak porovnáte kardiochirurgiu zo svojich začiatkov a teraz, ako je na tom dnes?

„Zaznamenala veľký skok, je veľmi dynamická. V detskej kardiochirurgii stále vidieť nové prístupy, nové operácie, ktoré človek môže aplikovať, posúva sa do nižších vekových skupín. Spektrum chýb bolo pred rokmi u najmenších detí oveľa užšie. To, čo sme kedysi operovali až v roku alebo v dvoch, dnes sa bežne robí v troch alebo v šiestich mesiacoch. Niektoré chyby sa vôbec neoperovali, lebo boli príliš náročné, komplexné, nerobili sa transplantácie, nebolo berlínske srdce. Aj technika, ktorú používame, išla veľkým skokom vpred. To je veľká vízia do budúcna.“