Je viacero dobrých príkladov súťaží, z ktorých vzišli kvalitné návrhy a realizácie kostolov. Jedným z nich je Rímsko-katolícky kostol na Teplickej ulici v Bratislave od autorov Ľ. Závodného, M. Sieberta a G. Bliznakova. Práve súťaž na tento kostol bola pripravovaná veľmi fundovane. V jej porote boli zástupcovia správcu farnosti, miestneho úradu, oddelenia rozvoja mesta z bratislavského magistrátu, architekti a urbanisti. Kostol bol vysvätený v septembri 1999 a veľmi dobre sa zapojil do života miestnej komunity. Dielo bolo ocenené výročnou cenou časopisu ARCH.
FOTO - ARCHÍV ĽUBA ZÁVODNÉHO
Ktovie, koľko kostolov by u nás dnes stálo, keby sme štyridať rokov nemali zakázané ich stavať. Iróniou osudu je, že za oných čias nejeden architekt či výtvarník nemal problém realizovať sa napríklad v náhradných priestoroch „zborov pre občianske záležitosti“. V oboch inštitúciách sa vykonávali rovnaké obrady, iba ich zmysel sa vnímal odlišne. Možno preto ich krása dnes môže a nemusí byť rovnako diskutabilná.
Kostoly, nielen kresťanské, nie sú napriek architektonickej rozmanitosti nezáväznou hrou tvarov, ani atrakciou. Výraz kostola je zároveň aj jeho významom. O to ťažšie je navrhnúť ho do fyzického prostredia a vyhnúť sa pritom riziku, že sa dočasná avantgarda stane pre ďalšiu generáciu ošúchaným gýčom.
Aj v noci sa stavalo, ale nedostavalo
V období opatrného politického uvoľnenia v rokoch 1968-70 dostali, neraz za cenu morálnych kompromisov, na chvíľu zelenú aj božie stánky. Neistota však sakrálne diela tej doby poznačila. Väčšina z vtedy postavených kostolov vznikala v strese, pracovalo sa rýchlo a o to viac sa experimentovalo. V niektorých prípadoch architekta vyzvali k spolupráci až vtedy, keď bol pôdorys vopred určený vybetónovanými základmi, čiastkové výkresy sa brali doslova zo stola a nosili sa na stavbu ešte pred vyriešením definitívneho vzhľadu kostola. Stavalo a prestavovalo sa nepretržite, aj v noci. Napriek tomu niektoré kostoly nestihli predbehnúť zákaz a dlhé roky potom chátrali.
Či sa páči a či nie
V roku 1990 pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Slovenska požehnal 242 základných kameňov na výstavbu nových svätostánkov. Nie z každého kostol vyrástol, no zopár sa ich od tých čias postavilo aj na miestach, kde sa s nimi vopred nepočítalo. Slovensko teda prežilo neobyčajný historický „boom“ aj vo výstavbe sakrálnych objektov. Na novú výstavbu však nebola pripravená ani cirkev, ani architekti, ani výtvarníci. A napokon - ani veriaci a „neveriaci“, ktorých kompetentní postavili pred otázku, či sa im ich kostol páči, alebo nie.
Položíme sa tam, kde sa potrebujeme
Do estetiky súčasnej viery vnáša významné posolstvo Druhý vatikánsky ekumenický koncil z rokov 1962-65. Z jeho záverov vyplýva, že dobrý kostol nesie prvky najvyššej umeleckej kvality. Zároveň však upozorňuje, že cirkev necharakterizuje stavba, ale symbol božieho ľudu na ceste otvoreným priestorom.
Mení sa spôsob konania bohoslužby. Zmysel spoločnej účasti veriacich okolo jedného obetného stola sa odráža aj v centrálnom usporiadaní priestoru. Táto tendencia vychádza ešte z ranokresťanského obdobia.
V stane na jednej lodi
Jeden z iniciátorov liturgickej reformy arcibiskup Giacomo Lercaro sa vyjadruje o dnešnom kostole ako o stane. Duch ho položí tam, kde ho potrebuje, pretože doba sa zrýchlila. Zároveň to však nemá byť dôvodom, aby sme nasledujúce generácie obmedzili naším názorom na sakrálny priestor. Kostol môže napriek najodvážnejším tendenciám napĺňať ideu archy, ktorá ponúka možnosť myslieť nielen tak, ako to bolo počas dávnych architektonických slohov.
Pre posledného konzumenta
Ako dnes vyzerá dobrý kostol na Slovensku, nie je ľahké posúdiť, aj keď pár pozitívnych príkladov akceptovala domáca i zahraničná odborná kritika. Názory kompetentných z radov architektov, duchovných či politikov sa rôznia. To, že boží stánok je otvorený každému, vedia totiž všetci, nielen oni. Aj pre toho „posledného konzumenta“ je kostol apriori výrazom čohosi mystického.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
