FOTO – ARCHÍV
Mnoho ľudí si aloe zamieňa s kaktusom, v skutočnosti je to však rod tropických ľaliovitých rastlín, ktoré rastú hlavne v Afrike, niektoré i v Ázii a Amerike. Zriedkavo sú to byliny, častejšie dreviny s kmeňom, dužinatými listami a pichliačmi alebo aj bez nich. Listy majú kopijovité, kvety úžľavné, ktoré môžu byť na konci stvolu v klasoch, hroznách alebo vrcholoch. Niektoré druhy rodu Aloe sa pre tvar a polohu listov pestujú na ozdobu ako sukulenty a jednotlivé druhy sú vďaka slizovitej šťave dôležité ako liečivky. Šťava obsahuje aloín, čiže živicu (5-40 %), ktorá sa získava vyváraním alebo lisovaním. V prírode sa ich nachádza vyše 200 druhov, domácich hlavne v južnej Afrike, na Madagaskare, Sokotre a v južnej Arábii. Niektoré z nich majú pre človeka veľký význam. Najvýznamnejším druhom je kapská aloa a Aloe arbadensis Miller, zvaná aj Aloe vera.
Aloe liečila už v staroveku
Z historických záznamov je Aloe vera známa už viac ako 5000 rokov pre svoje terapeutické prednosi a liečivé vlastnosti. V roku 1862 George Ebers objavil záznamy v staroegyptských papyrusoch starých 3 500 rokov. Grécki a rímski lekári ju veľmi úspešne používali ako liečivú rastlinku. Neskôr bolo jej používanie objavené aj v staročínskej a indickej kultúre. Egyptské kráľovné objavili jej blahodarné účinky na skrášľovanie pleti, zatiaľ čo na Filipínach ňou liečili obličkové ochorenia. Aloe sa niekoľkokrát spomína aj v Biblii. Legenda hovorí, že Alexander Veľký dobyl ostrov Sokotra v Indickom oceáne preto, aby sa zmocnil miestnych plantáží aloy a mohol liečiť svojich zranených vojakov.
Ako sa získava živica
Vo farmakológii sa z aloy využíva vysušená šťava, ktorá sa nachádza vo zvláštnych bunkách na vonkajšej strane cievnych zväzkov. Ak sa hneď nepoužije a ostane dlhšie na vzduchu, zložky v nej obsiahnuté sa v krátkom čase znehodnotia oxidáciou. Spôsob získavania šťavy je primitívny. Listy sa jednoducho odrežú, prípadne narežú na kúsky a šťava z nich vnútorným tlakom vyteká a zachycuje sa. Potom sa v kotloch odparuje, a keď je dosť tuhá, plnia sa ňou debny alebo tekvice, v ktorých sa nechá celkom stuhnúť. Vznikne pekná, krehká hmota tmavej farby, vôňou pripomínajúca myrhu alebo šafrán, ale chuťovo veľmi horká. Z aloy sa pripravujú tinktúry, výťažky a rôzne liečivá.
Aloín má veľa využití
Roku 1989 sa v čerstvych listoch materských rastlín aloy našli látky, označené ako biogénne stimulátory. Šťava s biogénnymi stimulátormi sa upravuje a používa pri vredovej chorobe žalúdka a čriev, očných ochoreniach, paradentóze a podobne. Droga alebo aloín, izolovaný z aloy, je spoľahlivé laxatívum. Čerstvá šťava z listov je podľa amerických autorov vhodná na vredy predkolenia, ekzémy, popáleniny (i röntgenové) a má i tuberkulostatický účinok. Je vraj účinným prostriedkom aj proti poštípaniu včelami.
Čistý aloín má 3-4-krát vyšší efekt. Nie je však vhodný pri akútnej obstipácii, vyvoláva silné prekrvenie panvových orgánov, preto je zakázaná pri hemoroidoch, v gravidite, pri menštruácii, krvácaní z rodidiel a pre kojace matky. Príležitostne sa užíva aj ako choleretikum (ovplyňuje sekréciu žlče).
Nie je to všeliek
Aloe vera nie je všeliek na všetky druhy chorôb. Pôsobí však predovšetkým na dve oblasti – epilárne tkanivá a imunitný systém. Je to vo veľkej miere potvrdené informáciami o tom, ako ľudia po mnohé stáročia hľadali úľavu v jej priaznivých účinkoch pri rôznych kožných problémoch, ako sú ekzémy, psoriáza, vredy, popáleniny, akné a dokonca i pri rôznych uštipnutiach a uhryznutiach. Zistili priaznivé účinky aj pri rôznych črevných problémoch, ako je napríklad divertikulóza a zápcha. Ostatné prejavy chorôb, vyplývajúce z narušeného imunitného systému – napríklad zápal kĺbov, astma, syndróm stálej únavy, lupus, diabetes – sa po pravidelnom užívaní aloe vera gélu zlepšili. Aloe vera má iba doplnkovú úlohu v odstraňovaní zdravotných problémov. V prípade výskytu zdravotných problémov je dôležité poradiť sa vždy so svojím lekárom. (ea)
