Pochádza z Ďalekého východu, kde je dodnes hlavným predstaviteľom cibuľovej zeleniny. Jej pestovanie v Číne je veľmi staré, udáva sa okolo tri a pol tisícročia. V ostatnom svete sa pestuje málo. Niektoré druhy kvitnú bohato, iné len keď sa ocitnú v chudobných podmienkach. V dobrých podmienkach vytvárajú pacibuľky. Preto sa tento druh cibule ľudovo nazýva aj cibuľa poschodová alebo egyptská.
Vzhľadom na jej pozoruhodné nutričné vlastnosti boli aj na Slovensku pokusy rozšíriť ju, no ľudí odrádzalo, že namiesto cibule mali v záhrade burinu. Ona totiž skutočne nevytvára cibule takého typu, na aké sme zvyknutí u cibule kuchynskej alebo šalotky. Vlastne odnožuje, tvorí trsy cibúľ, ktorých „hlavička“ je len taká hrubá ako krk. Už v druhom roku po výsadbe ju možno počas teplej jari zberať aj začiatkom marca a získať lahodnú, na vitamíny bohatú zeleninu.
Tým, že sú cibuľky stiesnené v trse, tvoria pod šupinami dlhé biele krčky, a to je pravá tvár zeleninovej cibule. Vo zväzkoch, podobne ako špargľa, zdobí východné trhy.
Jarnú cibuľku možno získať aj sadením cibule kuchynskej vo forme sadzačky, iba cibuľka je zreteľnejšie tvarovaná a krčok tenší. Preto je na našom trhu prítomná aj ako jarná cibuľa. Odborník, ktorý ochutnal oba druhy, si uvedomuje veľký rozdiel.
Zeleninová cibuľa sa pestuje inak ako kuchynská. Pacibuľky sa sadia na záhon v auguste. Z hustej výsadby možno už na nasledujúcu jar brať úrodu a porast zriediť, aby zostali cibule v spone asi 20x20 cm. Z pacibuliek si založíme nový záhon.
Na starom záhone do nasledujúcej jari sa z jednotlivých cibuliek stanú trsy, v priaznivých podmienkach aj 20 cibuliek. Na jar trsy vyberáme celé, cibuľovisko prekopeme, a v auguste, keď dostaneme pacibuľky z nového záhonu, znovu vysádzame.
Cibuľu pestujeme teda ako trvalku, ktorej záhon na našej záhradke trvá poldruha roka. Keď sa ju naučíme pestovať, obohatíme sa o novú zeleninu, ktorú tak obľubuje čínska kuchyňa.
Vňať zeleninovej cibule je krehká a používa sa na šaláty a prílohy.
